Kde ste teraz vlastne doma?

Každý mesiac som doma v inej krajine. Pred Portugalskom som bola mesiac v Prahe, kde som mala krst svojej knihy.

Čo musí spĺňať miesto, aby sa mohlo stať vaším domovom? Jiří Voskovec napríklad hovoril, že doma je tam, kde má klobúk.

Domov mám tam, kde sa pohybuje moja bublina ľudí, ktorí mi rozumejú. Narodila som sa rodičom prisťahovalcom. Do vienka mi dali, že som vyzerala inak ako moje okolie. Odmalička som mala pocit, že som iná, že nezapadám. Ani na anglickej strednej škole, kde som bola vystavená medzinárodnému prostrediu. Aj keď medzi ľuďmi, kde každý je iný, sa cítim najlepšie. Domov je pre mňa tam, kde sú ľudia s podobným príbehom, ako mám ja. Doma napríklad hovoria iným jazykom ako vonku. Alebo žili vo viacerých ako troch krajinách a kultúrach. Alebo vyznávajú nejaké náboženstvo, pričom ich okolie je prevažne ateistické...

Archív HN

​Akých máte v Portugalsku priateľov?

Tiež odišli z nejakého malého mestečka a stali sa novodobými nomádmi, kočovníkmi. Vedia, aké to je, pohybovať sa neustále v novom prostredí a znova a znova sa prispôsobovať.

Miesta, kde ste zatiaľ strávili najviac času, sú Praha a Los Angeles. V čom sú vám blízke?

V Prahe som strávila celkovo asi dvadsať rokov. Keď sa niekto spýta, odkiaľ som, poviem toto mesto. Los Angeles som si vybrala, keď som sa chcela pozrieť do Ameriky. Tá je mi sympatická už tým, že ide o krajinu prisťahovalcov. Tam je takmer každý odinakiaľ a je trochu iný. Ich predkovia väčšinou utiekli odniekiaľ, kde bola vojna. Všetci majú tak trochu myslenie emigrantov. Majú podobnú DNA ako ja. (usmieva sa)

V Los Angeles ste celkovo strávili šesť rokov. Čo vám to mesto dalo? Dokázali by ste si predstaviť, že tam zakotvíte? Alebo skôr v Prahe? Alebo niekde úplne inde?

Počas covidu budem určite ešte nomád. Raz chcem mať rodinu, potom sa budem asi viac držať na jednom mieste. V Amerike mi veľmi sedia hlavne pracovné podmienky a dostatok príležitostí. Rada by som si to potom rozdelila, že by som 70 percent času strávila v Amerike a zvyšok niekde v Európe.

Takto kočovať sa dá asi len vtedy, keď je človek mladý a single. Ako riešite, keď na cestách stretnete nejakého fajn muža?

(Dlho premýšľa) Som flexibilná, takže keď sa ponúkne neodolateľná pracovná alebo vzťahová príležitosť, potom sa usadím. Sedím na kufri, ale viem ho aj vybaliť (usmieva sa).

Teraz ste single?

To je moje súkromie, o tom v rozhovoroch hovoriť nechcem...

Čo vás na mužoch zaujme ako prvé?

Musia byť hlavne tolerantní a prijať ma takú, aká som. Aby som sa vedľa partnera cítila slobodná, nie zviazaná. Nie som submisívna Ázijčanka, čo odo mňa podľa vzhľadu asi hocikto očakáva. Aj rodičia sa ma takto snažili vychovávať, ale tu narazili (smiech).​

Máte dojem, že vám muži cudzinci rozumejú viac ako Česi? Je pravdepodobnejšie, že váš partner bude cudzinec?

Asi áno. V každom prípade by to mal byť niekto kultúrne otvorený.

Spoluautor vašej knihy Ondřej Novotný vás v predslove pekne popisuje, že ste „vietnamsky cieľavedomá a pracovitá, česky spoločenská, americky pozitívna a britsky zdvorilá“. Dá sa povedať, že ste reklama na kozmopolitného človeka... Ako by ste sa charakterizovali vy sama?

Naučila som sa, že je v poriadku byť iná, byť „Čechovietnamkou“​, ktorá hovorí sprosto a nemá rada autority, má vlastný názor, niekedy sa chová nevhodne, je hlasná a komplikovaná. Nechcem byť vzorom pre mladšie Ázijčanky. A už viem, že je úplne v poriadku nemať dokonalé známky alebo život podľa šablóny. S úctou nesúhlasiť s rodičmi a povedať im „nie“. Nebyť až taká zženštilá, snažiť sa zarábať peniaze a byť úspešná podnikateľka. Byť mentálne tak nejako všade a nemať žiadne plány sa v blízkej budúcnosti usadiť.

Veľkou témou vašej knihy je popri pocite outsiderstva aj vykorenenie. Kedy ste mali pocit, že niekam patríte, že vám človek vedľa vás...