StoryEditor

Historik hovorí o kennedyovskom mýtuse. JFK patrí k najpreceňovanejším prezidentom, tvrdí

26.07.2021, 20:37
Či sa nám to páči, alebo nie, „Spojené štáty americké sú veľmi dôležitý hráč, od ktorého do veľkej miery závisí bezpečnosť sveta. A prezidenti USA patria k najmocnejším mužom sveta,“ pripomína historik prof. PhDr. MARTIN KOVÁŘ, Ph.D. (55).

Vlaňajšie prezidentské voľby v USA s napätím sledoval celý svet, veľký záujem médií vzbudzovala aj nedávna prvá európska návšteva Joea Bidena v pozícii prezidenta. Platí, že ten, ktorý vládne Spojeným štátom americkým, vplýva aj na zvyšok sveta?
Určite. USA sú superveľmoc, americkí prezidenti patria k najsilnejším politikom sveta. Spojené štáty sú veľmi dôležitý hráč, od ktorého do veľkej miery závisí bezpečnosť sveta. Čo si budeme hovoriť, Severoatlantická aliancia (známa pod skratkou NATO, pozn. red.), ktorá je garantom bezpečnosti aj dnešného Slovenska či Česka, to sú síce nie výhradne, ale takmer výhradne Spojené štáty. USA dominujú svetu vojensky tak silno ako žiadna iná veľmoc v histórii

Svoju knihu ste nazvali Prezidenti rozdelenej Ameriky. Zaujalo ma slovo „rozdelená“. Čo presne tým myslíte?
Amerika je rozdelená a nikdy iná nebola. Sever vs. Juh, republikáni a demokrati – to sú také najbežnejšie delenia. Americká spoločnosť však bola rozpoltená aj v časoch Roosevelta, keď musela čeliť ekonomickým reformám, v 60. rokoch zas bolo silno cítiť generačné a rasové rozdelenie, a takto by sme mohli pokračovať. Dnes je to vypätejšie, extrémnejšie a viac to prežívame. Amerika je po ôsmich rokoch úradovania Baracka Obamu a štyroch rokoch Donalda Trumpa rozdelená ako nikdy predtým. A je ťažké predpovedať, či Joe Biden nájde cestu k zmiereniu, pretože drvivá väčšina Trumpových voličov jednoducho zostala verná obrazu Trumpových voličov.

Spomedzi 250-ročnej tradície krajiny ste sa zamerali výhradne na prezidentov 20. a 21. storočia, pričom prvý v zozname je Woodrow Wilson, ktorý bol v úrade v rokoch 1913 – 1921. Prečo začínate práve Wilsonom?
Pretože až s ním vstúpili Spojené štáty do svetovej politiky. USA totiž až do prvej svetovej vojny v podstate nerobili veľkú zahraničnú politiku. A pritom, ešte v jeseni roku 1916, keď v Európe zúrila veľká vojna, sa Wilson nechal zvoliť za prezidenta USA s heslom „mier a prosperita“, ktoré sľuboval Američanom. Napokon však v apríli 1917 USA po dlhom váhaní vstúpili do prvej svetovej vojny a začali byť dôležitým medzinárodným hráčom.

Dokopy v knihe glosujete 18 amerických prezidentov, od spomínaného Wilsona po Donalda Trumpa. Máte medzi nimi svojich obľúbencov?
Nehovoril by som im obľúbenci, ale osobnosti, ktoré Ameriku zásadne poznamenali. Prvý bol celkom určite Wilson pretože spravil z USA globálneho hráča. Po ňom nasledovali traja republikánski prezidenti Warren Harding, Calvin Coolidge a Herbert Hoover. Aj keď k nim prechovávam rešpekt, na medzinárodnom poli veľkú stopu nezanechali. Naozaj veľkými prezidentmi boli Franklin D. Roosevelt i jeho nástupca Harry Truman. Zaujímavým fenoménom je kennedyovský mýtus – JFK podľa mňa dodnes patrí k najpreceňovanejším prezidentom. Veľkým prezidentom bol určite Richard Nixon, minimálne ak sa pozrieme na jeho obratnosť v zahraničnej politike. Ďalej by som do svojho osobného výberu významných mužov na čele USA zaradil Ronalda Reagana, Billa Clintona, ktorý mal nesmiernu charizmu, a Georgea Busha mladšieho, Reaganovho „zlatého chlapca“. K charizmatickým lídrom patrí aj Barack Obama, hoci ako hlava krajiny nebol taký schopný. Avšak samotný fakt, že v USA si dvakrát za sebou zvolili za prezidenta Afroameričana, je taký významný odkaz pre spoločnosť a svet, že to ospravedlňuje mnohé Obamove prešľapy.

Woodrow Wilson je veľmi známy aj u nás vďaka svojim 14 bodom. Väčšinou sa o ňom hovorí ako o idealistovi, vy ho však označujete za pragmatického idealistu. Prečo?
V Európe ho skutočne vnímame ako uhladeného univerzitného profesora, vzdelanca, intelektuála a idealistu. Najmä v zahraničnej politike a diplomacii, kde sníval o tom, že by sa všetko dialo bez zákulisných rokovaní, medzinárodné dohody by sa prerokovávali spoločne v pléne Spoločenstva národov. Avšak na domácej politickej scéne robil vyslovene racionálne a pragmatické rozhodnutia.

Nie sú pragmatizmus a idealizmus dva protichodné postoje?
Naopak, nevylučuje sa to. George Bush mladší bol tiež idealista, najmä čo sa týka zahraničnej politiky – to jeho mesiášstvo v šírení demokracie je čistý idealizmus. No na dosiahnutie svojho cieľa robil veľmi pragmatické kroky. Myslím si, že práve toto je niečo, čo Európania celkom nechápu, ale pragmatizmus a idealizmus skutočne môžu ísť ruka v ruke. Napokon, úradovanie týchto dvoch mužov to krásne ilustruje. Idealista Wilson napríklad na dosiahnutie svojich cieľov a predstáv používal až cynický pragmatizmus, miestami bezškrupulózny. Práve to je dodnes „škvrnou“ na tvári štátnika, ktorý chcel zmeniť svet k lepšiemu...

Franklina Roosevelta opisujete ako chladnokrvného oportunistu a manipulátora, ktorý bažil po moci. Nie je to príliš kategorické?
Keby Roosevelt nebol umrel, asi by bol americkým prezidentom dodnes (smiech).

Zrejme narážate na to, že sa nechal za prezidenta zvoliť ako jediný v histórii USA hneď štyrikrát.
Áno, ale nielen to svedčí o tom, že miloval moc. Jeho spôsob, ako sa pokúsil rozšíriť počet členov Najvyššieho súdu USA, aby tam presadil svojich ľudí, bol jasným prejavom politickej manipulácie. V tom, ako likvidoval svojich politických nepriateľov, bol doslova brutálny. Za svojimi cieľmi išiel tvrdo, ale na druhej strane, keď je človek prezident Spojených štátov, zrejme to inak nejde. Obzvlášť, ak počas úradovania musíte zvládnuť veľkú hospodársku krízu, ktorú sprevádzala obrovská nezamestnanosť, a o pár rokov neskôr ešte na dôvažok vypukla ďalšia svetová vojna.

Zaujímalo by ma, ako Rooseveltove rozhodnutie kandidovať tretí- a štvrtýkrát hodnotí história s odstupom 80 rokov. Naozaj bolo jeho motiváciou to, že bažil po moci, alebo si v ťažkých časoch uvedomoval, že krajinu by mal viesť skúsený líder?
To bola aj Rooseveltova argumentácia, že v ťažkých vojnových časoch nemôže prísť do Bieleho domu začiatočník, ktorý by sa neorientoval vo svetovej politike a podobne. Nemyslím si, že to bol trik, Roosevelt bol naozaj presvedčený, že je v tej chvíli pre Ameriku najlepšou voľbou. Súčasne však nepochybujem o tom, že bol mocibažný. Mimochodom, Roosevelt mal neuveriteľný dar reči, napokon, jeho prejav o tom, že „jediné, čoho sa musíme báť, je strach sám“, je legendárny dodnes. Aj vďaka tomu bol absolútne neporaziteľný vo voľbách.

Profimedia

​Na snímke: Český historik Martin Kovář, autor knihy Prezidenti rozdelenej Ameriky.

Nebola jeho tretia a štvrtá kandidatúra v rozpore s ústavou?
Nebola v rozpore s ústavou, ale bola v rozpore s ústavnou tradíciou. Tá hovorí, že každý prezident by mal svoj úrad vykonávať maximálne dvakrát, a zaviedol ju ešte George Washington. Presviedčali ho, aby kandidoval tretíkrát, pričom nebolo pochýb, že by bol opäť zvolený. Odpovedal na to, že „chuť moci je príliš príťažlivá“. Odvtedy to všetci jeho nástupcovia rešpektovali až po Franklina Roosevelta, ktorý si dal tretiu kandidatúru odobriť demokratickým konventom. A aj keď voliči vedeli, že je to proti tradícii, zvolili ho znovu.  

Roosevelt sa napokon s rovnakou argumentáciou nechal zvoliť aj štvrtýkrát v jeseni 1944, ale tentoraz nebol v úrade dlho...
V apríli 1945 zomrel a konca vojny, o ktorý sa tak významne pričinil, sa nedočkal. V úrade ho nahradil Harry Truman, ktorého si Roosevelt vybral za viceprezidenta s tým, že keď nastupoval do úradu, cítil sa veľmi chorý a nechcel vedľa seba silnú osobnosť na poste viceprezidenta. Trumana mu v tomto duchu odporučil jeho poradca Harry Hopkins. Dodnes nie je jasné, či sa Hopkins vo svojom odhade tak veľmi pomýlil, alebo mu naschvál podstrčil človeka, ktorý mal silný prezidentský potenciál.

Truman nahradil Roosevelta, ktorý bol prezidentom len pár mesiacov, na celý zvyšok volebného obdobia, teda takmer štyri roky?
Áno, ale už by to nebolo možné. Dnes je to tak, že ak prezident zomrie v prvej polovici volebného obdobia, viceprezident ho nahradí len do času uplynutia prvých dvoch rokov a potom sú nové voľby.

Spomínali ste, že Trumana vybrali na post viceprezidenta preto, lebo nebol silná osobnosť. Napriek tomu ho hodnotíte ako „veľkého“, hoci ako pripomínate v knihe, „keď opúšťal v roku 1953 úrad, málokto žialil“.
Truman skutočne pôsobil mimoriadne slušne a skromne. Nemal veľa politických skúseností a spočiatku ani ambícií. V istom ohľade bol absolútne lojálny, čo zrejme rozhodlo, že si ho Roosevelt vybral za viceprezidenta. Trumanovmu úradovaniu vyčítali, že bol príliš mäkký na komunistov a že stratil Čínu. V medzivojnovom období bola Čína predovšetkým americkou sférou vplyvu, ale nástupom Mao Ce-tungových komunistov o ňu prišli. Strata Číny je zrejme najväčšou zahraničnopolitickou katastrofou USA od konca druhej svetovej vojny dodnes. Chápem, že si to odskákal prezident, ale v skutočnosti s tým nemohol veľa spraviť. Jedine, že by sa rozhodol ísť do vojny s Čínou, ale to bolo nerealistické, vôbec to neprichádzalo do úvahy. USA naozaj nemali ako zabrániť tomu, že prišli o Čínu, ale to už sa nikde nerozoberalo, jednoducho sa to dávalo za vinu Trumanovi. To bol aj dôvod, prečo sa Truman rozhodol v roku 1952 nekandidovať, aj keď mohol. Skrátka vedel, že v tej spoločenskej atmosfére, aká vtedy v USA panovala, nemá šancu.

Ďalším na vašom zozname výnimočných veľkých mužov USA je JFK, o ktorom tvrdíte, že patrí medzi najpreceňovanejšie postavy dejín. Z čoho tak usudzujete?
Keď sa opýtate „bežných“ Američanov, ktorý prezident USA bol najlepší, mnohí vám odpovedia, že to bol John Fitzgerald Kennedy. Lenže jeho úspech je viac-menej mýtus. Nič také úžasne veľké Kennedy nedokázal, hoci sú o tom mnohí presvedčení. Iste, nie je celkom spravodlivé hodnotiť prezidentský úrad niekoho, kto ho vykonával necelé tri roky a nemal čas dotiahnuť svoje zámery do konca (JFK tragicky prišiel o život pri atentáte v novembri 1963, pozn. red.). Bolo to skrátka „nedokončené“ prezidentovanie. Amerika v 60. rokoch bojovala s prehlbujúcimi sa sociálnymi rozdielmi, trápil ju organizovaný zločin a snažila sa o desegregáciu spoločnosti. Kennedy to nemal doma jednoduché. Zrejme najkritickejšie sa hodnotí jeho prístup k Vietnamu, kde v čase jeho úradovania naplno horel konflikt medzi severovietnamskými komunistami a juhovietnamskými nacionalistami. Kennedy podporil režim prezidenta Diema (v roku 1955 urobil z Južného Vietnamu republiku, kde vládol ako diktátor, pozn. red.), čo zanechalo za jeho úradovaním istú pachuť. Na druhej strane, slušne zvládol kubánsku raketovú krízu, ktorú nenechal prerásť do jadrového konfliktu.

Jeho nástupca Lyndon Johnson zložil prezidentský sľub na palube Air Force One. My funkciu viceprezidenta nemáme, ale v takýchto situáciách je vidieť, aká je dôležitá.
Je nesmierne dôležitá. Je to skrátka druhý najvýznamnejší post v krajine. A infarkty, mŕtvice, nehody či guľky sa nevyhýbajú ani prezidentom. Mimochodom, Johnson chcel byť prezidentským kandidátom už v roku 1960, ale tesne prehral demokratické primárky s Kennedym. Keďže išlo o významného politika v rámci demokratickej strany, tak mu Kennedyovci ponúkli post viceprezidenta. Potrebovali totiž zjednotiť stranu aj voličov. Johnson v skutočnosti vôbec netúžil byť podriadeným Jacka Kennedyho, nemal sa v láske ani s jeho bratom Robertom, ale pragmaticky ponuku prijal. A ukázalo sa, že to bol dobrý nápad. V roku 1965 Johnson svoj úrad legitimizoval vyhratými voľbami, a hoci bol pripravený vykonať veľké veci, jeho prezidentovanie sa zmenilo na nočnú moru zvanú Vietnam.

Vrátim sa ešte k viceprezidentom. Hovoríte, že je to druhý najvýznamnejší post v krajine. Podieľajú sa aj na úradovaní?
Ako ktorí. Keď Nixon robil viceprezidenta Eisenhowerovi, tak si tak hovoril, že je to ten „najzbytočnejší džob na svete“. Niečo ako obchodník so vzduchom. No keď prišiel do Bieleho domu George Bush mladší, tak sa rola viceprezidenta o kus posunula. Urobil z Dicka Cheneyho úplne rovnocenného partnera, najmä počas jeho druhého volebného obdobia. Dokonca podľa niektorých politológov a historikov Dick Cheney de facto riadil Biely dom. Za Obamu to nebolo také výrazné, pretože Joe Biden bol ako viceprezident dosť konformný a lojálny, ale myslím si, že Kamala Harris je dnešnému prezidentovi viac partnerom ako podriadeným.

Váš zoznam pokračuje Richardom Nixonom. Jeho meno si každý spojí s aférou Watergate, pre ktorú napokon aj odstúpil. Vy polemizujete, že mu história krivdí. V čom?
Tá aféra bola taká obrovská, že zatienila všetko ostatné. Nixon bol zaujímavý človek, ktorý je dodnes väčšinou ľudí nesprávne vnímaný. Ja osobne nemám pochybnosti o tom, že vlámanie do sídla Demokratickej strany nijako neinicioval. No to, že aféru zapieral a maril vyšetrovanie, napokon spôsobilo, že vyzeral do toho zapletený viac, ako v skutočnosti bol. Rezignácia vlastne preňho bola jediným riešením. Nixon však bol jeden z najschopnejších ľudí, akí kedy v Bielom dome sedeli, mal veľký prehľad v zahraničnej politike. Napokon, o tom, že úrad viedol dobre, svedčí aj fakt, že všetci nasledujúci prezidenti – okrem Jimmyho Cartera – sa s ním radili, najmä v zahraničnopolitických otázkach. Často chodieval do Bieleho domu na neoficiálne schôdzky a dával svojim nasledovníkom rozumy. Keď Nixon zomrel, na jeho pohreb prišli všetci žijúci prezidenti, čo je asi najlepším dôkazom úcty, ktorú k nemu prechovávali. Médiá ho však nikdy nerehabilitovali, pre väčšinu novinárov bol stále tým „darebákom z Watergate“.

V úvode sme hovorili o tom, že rozhodnutia amerických prezidentov majú vplyv na zvyšok sveta, a teda aj našu krajinu. Platilo to aj v časoch, keď Československo patrilo pod sféru vplyvu ZSSR? Ovplyvňovali nás nejakým spôsobom americkí prezidenti? Napríklad Ronald Reagan, ktorý mal leví podiel na páde železnej opony?
V tom čase na nás malo ďaleko väčší dosah to, kto riadil Sovietsky zväz, pretože prístup a postoj sovietskeho vodcu sa priamo dotýkal československých politických špičiek. Avšak Reaganova politika, ktorou prispel ku koncu studenej vojny, sprostredkovane mala vplyv na Československo a aj ostatné krajiny východného bloku. Niektorí jeho zásluhy bagatelizujú a tvrdia, že komunizmus padol najmä pre vnútorné príčiny, ale ja si myslím, že Reaganov tlak na Sovietsky zväz jeho pád významne urýchlil. Keď Reagan nastúpil do úradu, mal som 15 rokov. Pre mňa to bol prvý americký prezident, ktorého som naozaj vnímal, a asi aj preto mám k nemu špecifický vzťah. Podobný vzťah mám aj k Georgeovi Bushovi mladšiemu, ktorého som si veľmi vážil a vážim si ho dodnes.

To, čo bol pre vás Reagan, bol pre mňa Bill Clinton.
Absolútne tomu rozumiem. S Billom Clintonom som sa mal možnosť stretnúť osobne a musím povedať, že mal obrovskú charizmu, ktorá bola doslova živočíšna a hmatateľná. Ja som si z toho stretnutia, ktoré trvalo približne tri minúty, odniesol dojem, že sa na mňa tešil, že ma rád videl, rád sa so mnou porozprával a že mu na mne záleží. Pochopiteľne, že si uvedomujem, že je to úplná hlúposť a o pár minút si už nespomenul na moje meno (smiech). Napriek tomu je to pre mňa skvelý zážitok a každý, kto sa na Clintona pozrie, na ňom visí očami a hltá každé jeho slovo. Aj preto patrí na môj zoznam „veľkých prezidentov“.

Napriek tomu, že si z jeho úradovania – podobne ako v prípade Nixona a Watergate – každý zapamätal len jeho sexškandál?
To, že sa Clinton zapísal do dejín najmä sexuálnou aférou so stážistkou Monicou Lewinskou, svedčí o tom, že USA v 90. rokoch minulého storočia prežívali v podstate časy pokoja, bezpečia a politickej nevinnosti.

Posledným z vášho zoznamu veľkých prezidentov je George Bush mladší, ale jeho otca ste tam nezaradili. Boli tak veľmi odlišní?
Nesmierne. Otec na rozdiel od syna nemal veľkú charizmu. Bush starší robil viceprezidenta Reaganovi a za to si vyslúžil kandidatúru v roku 1988. No tie voľby zaňho fakticky vyhral Reagan. Keď Bush starší kandidoval o štyri roky neskôr sám, tak ho hravo porazil akýsi neznámy Bill Clinton, guvernér z Arkansasu, čo je teda, poviem vám, poriadny zapadákov (smiech). George Bush mladší mal, našťastie, charizmy na rozdávanie. Keď chodil za oteckom, ktorý bol Reaganovým viceprezidentom, do Bieleho domu, tak Reagan mu hovoril: „Tvoj otec je skvelý chlap, ale veľký prezident budeš ty.“ A to sa aj potvrdilo. Naopak, jeho brat Jeb Bush charizmu nemal, preto ho v republikánskych primárkach v roku 2016 Trump porazil na celej čiare.

To vaše hodnotenie Busha mladšieho je v úplnom rozpore s tým, čo sa o ňom hovorí – vraj nebol bohvieako bystrý ani schopný...
Veľkosť Busha mladšieho spočíva najmä v tom, že sa nebál na seba vziať obrovskú zodpovednosť, ktorá je pre bežného smrteľníka úplne nepredstaviteľná. Jeden môj veľmi dobrý kamarát, ktorý pôsobil na ambasáde vo Washingtone a v New Yorku, po skončení prezidentovania Busha mladšieho napísal, že jeho odkaz raz bude prehodnotený. A tak sa aj stalo. Bush mladší čelil v úrade najväčšej výzve od druhej svetovej vojny a našťastie pre USA aj pre svet obstál. 11. septembra 2001 zahynulo viac Američanov ako pri útoku na Pearl Harbor, pričom reakciou na Pearl Harbor bol vstup USA do druhej svetovej vojny. Keď však Bush mladší vyhlásil vojnu proti terorizmu, tak si mnohí ťukali na čelo. Naopak, mali by sme mu byť vďační, pretože ukázal, že Západ nie je taký slabý, prehnitý a neschopný obrany, ako sa zdalo teroristom.

V závere knihy píšete, že charizmatické „political animal“, ako boli prezidenti reaganovského či clintonovského typu, by mohli roztrhané USA spojiť alebo aspoň zmieriť. Znamená to, že nech už boli na čele USA vojnový hrdina, herec, podnikateľ či ktokoľvek iný, tak napokon ide aj tak o charizmu a vyžarovanie?
Rozhodne musí mať aj čo ponúknuť a poriadnu dávku šťastia. No ak vám majú ľudia veriť a nadchnúť sa vašimi myšlienkami a víziami, na to potrebujete charizmu. Treba tiež povedať, že tá charizma vždy funguje len pre určitú skupinu ľudí. Mnohí nechápali, ako sa mohol Donald Trump stať prezidentom, pretože by ho v žiadnom prípade nevolili. Lenže to, že Trump nemá charizmu pre mňa, neznamená, že ju nemá pre niekoho iného. Ja osobne poznám ľudí, ktorí by za Trumpa položili život, a presne o tom tá živočíšna charizma je.

Má podľa vás živočíšnu charizmu aj 47. prezident USA Joe Biden?
Nie. No ponúka zmierenie. Je to taký typický predstaviteľ establišmentu, ktorý nikomu neprekáža.

Prezidenti rozdelenej Ameriky
Nová kniha historika Martina Kovářa vychádza v rámci HN edície – knižnej edície denníka Hospodárske noviny. Autor v publikácii glosuje príbehy amerických prezidentov, od Woodrowa Wilsona až po Donalda Trumpa. Ukazuje zložitý vývoj USA, ich odvekú rozdelenosť aj opakujúce sa problémy, rovnako ako tragickosť a novú nádej v dejinách 20. a 21. storočia. Obzerá sa za tým, aké osobnosti v Bielom dome úradovali, ako ich vnímali súčasníci v Amerike a v zámorí a ako sa na ne s odstupom času pozerá veľká história. Kúpite na knihy.hnonline.sk aktuálne za akciovú cenu a v sieťach kníhkupectiev. Kniha pôvodne vyšla v edícii INFO.cz

HN

01 - Modified: 2021-07-18 08:39:22 - Feat.: 0 - Title: "Neznámy" muž zlatej éry USA. Upadol do zabudnutia, no k veľkým prezidentom mu chýbalo málo 02 - Modified: 2021-04-14 14:15:11 - Feat.: 0 - Title: Trump ešte stále môže priniesť prekvapenia, hovorí autor knihy Prezidenti rozdelenej Ameriky
01 - Modified: 2022-10-02 08:43:44 - Feat.: - Title: Prezidenti štátov strednej a východnej Európy podporujú suverenitu Ukrajiny 02 - Modified: 2022-06-01 12:41:40 - Feat.: - Title: Naďalej nevylučujeme stretnutie Putina so Zelenským, ak bude pripravené, uviedol Kremeľ 03 - Modified: 2022-05-07 15:12:15 - Feat.: - Title: Prvá dáma USA Jill Bidenová pricestovala na Slovensko, privítal ju Korčok 04 - Modified: 2022-05-06 20:27:00 - Feat.: - Title: V Spojených štátoch vyšetrujú úmrtia piatich detí, ktoré podľahli záhadnej chorobe pečene 05 - Modified: 2022-05-06 19:59:28 - Feat.: - Title: Severná Kórea sa chystá uskutočniť jadrový test, tvrdí USA
menuLevel = 1, menuRoute = tema, menuAlias = tema, menuRouteLevel0 = tema, homepage = false
26. november 2022 14:17