Poďme si rehabilitovať Prievidzu, vaše rodisko. Pieseň o nej poznáme všetci, ale jasné je, že to nemôže byť až taká diera. Ako sa vám rástlo v Prievidzi?

Dobre, pretože je prepojená s Bojnicami a ja som sa, tak ako všetci Prievidžania, narodila v Bojniciach. Tieto dve mestečká sú vlastne tak veľmi prepojené, že sa dá medzi nimi veľmi rýchlo prejsť pešo. Vyrastala som na okraji sídliska, za domom pole, kam sme si chodili opekať, aj rieka Nitra, v ktorej sme sa kúpali, a aj staré družstvo JRD. Tam sme jazdili na koňoch. Hrávali sme vybíjanú, nosili kľúčiky na krku a vykrikovali na mamu pod oknami, aby nám na špagáte spustila košík s chlebom so syrokrémom, zvonili u susedov, že teta, nedáte mi napiť? Mala som také to deväťdesiatkové strašne fajn detstvo. Keď som bola trošku väčšia, chodievali sme za Bojnický zámok na miesto, ktoré voláme Bažantnica. A to už bolo obdobie, keď som začala písať svoje prvé básne.

Odkedy máte rada literatúru?

Rodičia mi čítavali odmala, knihy ma zaujali viac, keď som sa naučila čítať, a hlavná láska vznikla, keď sme sa ňou začali zapodievať v škole.

Ako začínajúca poetka ste sa rozhodli, že budete písať inak. Prečo?

Keď sme na hodine literatúry robili rozbory básní, mnoho mojich spolužiakov a spolužiačok im nerozumelo. Niekedy som bola jediná, ktorá som sa s učiteľkou či učiteľom rozprávala. Bolo mi strašne ľúto, že v dôsledku toho, ako nám poéziu a prózu vysvetľovali, a aj toho, aké diela nám pubertiakom predkladali, moji rovesníci nemali radi poéziu. Preto som si povedala, že skúsim písať básne tak, aby im rozumeli všetci. Nie každý dokáže dešifrovať niekoľkovrstvové metafory a nie každému sa chce premýšľať nad tou „obľúbenou“ otázkou, čo tým chcel autor povedať. Vo svojej nevzdelanosti som si myslela, že som objavila Ameriku, ale, samozrejme, neobjavila. Naratívny spôsob písania poézie (forma poézie, ktorá rozpráva príbeh, často nepotrebuje rým, pozn. red.) už predo mnou objavili iní, takže som vlastne len naskočila na vlnu. Doteraz si myslím, že je fajn, keď sa ľudia vedia stotožniť s textom, ktorý čítajú, a nájdu v ňom niečo, čo v nich zarezonuje. Teraz, keď som staršia, sa moja tvorba vyvíja, riešim v nej nejaké svoje výzvy, aj jazykové, a nachádzam iné témy. No stále sa snažím o zrozumiteľnosť.

Mali ste rada starých klasikov? Povedzme Hviezdoslava a jeho ťažké slová, ktoré bolo treba dešifrovať?

Možno mám šťastie na to, že moje „dešifrovacie radary“ fungujú, a poézia ma vždy lákala práve tým všetkým, čo v nej možno objaviť, aj keď odpoveď nemusí byť „správna“. Nikdy som sa nebála textu ani diskusie o ňom. Áno, jasné, Hviezdoslav mal veľa ťažkých slov. Vypisovali sme si ich, učiteľ nám hovoril, čo znamenajú, a pomáhal nám porozumieť textu. Pokiaľ ide o Hviezdoslava, Hájnikova žena ma nenadchla,