Príslušnosť k „svojej skupine“, do ktorej patrím, je človeku vlastná odjakživa. Ktorý dnes existujúci národ má najdlhšiu históriu národného sebauvedomenia?

Na to sa asi nedá odpovedať, pretože slovo „národ“ znamenalo v rôznych dobách a v rôznych spoločnostiach niečo iné. Kedysi sa pod národom rozumeli poddaní toho istého panovníka, jemu zaviazaní, ním chránení a žijúci na ním kontrolovanom území. Typicky to platí napríklad pre ranne stredoveké Čechy. Už v starých kronikách však tiež poznať, že aj vnútri vtedajšieho národa dochádzalo k jazykovým pnutiam: o česko-nemeckých sporoch píše už Kosmas a veľmi nekompromisne sa k tejto téme vyjadruje napríklad Dalimilova kronika. O tom, že medzi Čechmi a Nemcami je zásadný rozdiel, sa veľmi dobre vedelo počas husitských vojen aj českého stavovského povstania; celá následná rekatolizácia je zároveň germanizácia. To znamená, že národy sa už vtedy vymedzovali aj jazykovo a kultúrne, ako to poznáme z novoveku.

K najstarším národom, ktoré by mohli byť najpevnejšie späté rovnakou identitou, patria Arméni, Číňania, Židia...

Povedal by som, že vo všetkých tých zmätkoch si možno len jediné spoločenstvo uchovalo historickú, kultúrnu a sčasti náboženskú a jazykovú identitu v rozmeroch nielen stáročí, ale tisícročí. Boli a sú to židia. Zámerne ich píšem s malým písmenom na začiatku, pretože sú viac než len národné alebo náboženské spoločenstvo. Sú kmeňom. Židom môžete byť, aj keď sa hlásite k inému národu, hovoríte inou rečou, a nie po hebrejsky alebo jidiš, a nevyznávate židovské náboženstvo. Keby sa aj ďalším pospolitostiam podarilo dosiahnuť podobnú identitu, keď je človek príslušníkom svojho kmeňa a zároveň potenciálnym svetoobčanom, pričom jedno s druhým sa nevylučuje, žili by sme asi v prívetivejšom a pohodlnejšom svete.

Kde je hranica medzi vlastenectvom a nacionalizmom?

Vlastenectvo je schopnosť vytvoriť si vzťah k otčine, ktorá má podobu tak krajiny, ako aj na nej žijúceho obyvateľstva. Najprv máme radi rodičov, kamarátov, a ak toto získavanie dobrých skúseností nepreruší nejaká trauma, svet dobrých vzťahov sa ďalej rozširuje, až obsiahne určitý priestor. Je to vzťah veľmi emočný a intuitívny, niekedy ani nemusí byť vedomý, ale povedal by som, že vďaka tomuto všetkému môže byť silnejší. Je založený na pozitívnych emóciách, často dokonca na láske. Zaujímavé na tom je, že o veľkosti svojej vlasti – teda toho, čo má človek rád do tej miery, že je schopný za to zodpovedať, a niekedy aj položiť život – si rozhoduje každý sám. Moja alebo vaša vlasť je taká veľká, ako si to sami zariadime. Niekomu sa zredukuje iba na priestor jeho vlastného bytu. Iný sa môže stať svetoobčanom: hodnoty, na ktorých mu záleží, hľadá a nachádza všade na svete.

A nacionalizmus?

Ak vlastenectvo vnímam ako vnútorné citové nastavenie k svetu okolo, nacionalizmus vyplýva skôr zo