Dôchodkový systém je prerozdeľovací mechanizmus. Štát núti jednotlivca, aby určitým spôsobom rozložil svoju spotrebu počas celého života. A to cez štátny systém alebo nejakú súkromnú povinnú formu.
Akékoľvek dlhodobé zmeny v hospodárstve majú dopad na to, čo sa vlastne prerozdeliť dá. Neexistujú zázračné riešenia. Bohužiaľ, na Slovensku sa presadila tvrdá propaganda v prospech čo najširšieho povinného „súkromného sporenia". Vznikol na európske pomery nezvyčajne veľký pilier súkromných účtov s prostriedkami investovanými na finančnom trhu.
Zavádzanie tohto tzv. „druhého piliera" vyvoláva veľa protichodných dopadov. Ak chceme ponúknuť konkurenciu, budeme žiadať čo najväčší počet správcovských spoločností. Táto decentralizácia ale tlačí na zvyšovanie nákladov. Takže nakoniec Slovensko skončilo iba so šiestimi DSS, ktoré postupne koncentrujú obrovskú hospodársku moc. Nemôžu mať väčší vplyv na tvorbu domáceho kapitálu, slovenský akciový trh je veľmi malý. Výrazný vplyv na rozvoj domáceho akciového trhu mal druhý pilier iba v Poľsku. Je to väčšia krajina a Poliaci dlho uplatňovali drastické limity na investovanie do zahraničia. Tam pôvodne mohlo ísť iba 5 percent aktív. Na zrušenie stropu ale nedávno tvrdo zatlačila Európska komisia.
Stúpenci druhého piliera vôbec naivne poukazujú na investovanie do zahraničia ako cestu von z demografických problémov. Pritom si väčšinou neuvedomujú, že dva argumenty v prospech kapitalizácie - tvorba domáceho kapitálu a vyhnutie sa domácemu demografickému vývoju - sa navzájom popierajú.
Ďalším problémom je zabezpečenie výnosov. Zákon stanovujetak, ako v iných krajinách s podobnou reformou, „povolené" odchýlky od priemeru trhu. Tá DSS, kto prerobí v určitom období príliš, musí straty dorovnať z vlastných prostriedkov. To ale tlačí na to, aby si DSS stratégie kopírovali (zo štúdií v Poľsku a Maďarsku vieme, že tento „herding effect" tam naozaj existuje) a aby boli v investíciách veľmi opatrné.
Výsledok: dnes má Slovensko šesť správcovských spoločností, ktoré nemajú nijaký záujem investovať do domácich podnikov (ani to nikdy v podstate nerobili), nakupujú štátne dlhopisy a účtujú si za to poplatky. Je to to isté, ako verejne spravovaný priebežný systém, ibaže drahšie. A to ešte nerátame poplatky na anuitu, ktorú si sporitelia raz na komerčnom trhu budú musieť kúpiť. Navyše netreba nikdy podceňovať riziko zlého manažmentu. Krása priebežného systému je v tom, že neakumuluje prostriedky a teda ich nikto nemôže ukradnúť alebo veľmi zle investovať. Napriek určitým poistkám sú dnešní sporitelia týmto rizikám stále vystavení.
A len tak mimochodom: ak má byť druhý pilier lepším hospodárom ako štát, načo potom štát zachraňuje materské spoločnosti DSSiek (Aegon, KBC)?
Reforma z roku 2004 bola vôbec založená na hystérii namiesto racionálneho postoja. Slovensko dokonca nemalo nejaký vážny problém s prefinancovávaním dôchodkov. Miera náhrady bola a je medzi najnižšími v Európe.
Čo ďalej? V prvom pilieri treba pokračovať v nábehu na vysokú linkovanosť dôchodkov na odvody. Optimálne by možno bolo zaviesť švédsky systém virtuálnej kapitalizácie, aj ked dnešný, od Nemcov okopírovaný, systém mzdových bodov tiež nie je vyslovene zlé riešenie. Švédsky systém má tú výhodu, že je každému zrozumiteľný a ľahko sa dá do podoby jednoduchého vzorca, kde je zakomponované aj prispôsobovanie sa demografickým výkyvom.
Popritom, samozrejme, treba stále diskutovať o tom, ako ošetriť dôchodcov s podlimitnými príjmami. Ale diskusie, či to robiť cez minimálny dôchodok alebo cez dávkový systém, sú do značnej miery kozmetické.
A čo s druhým pilierom? Jednoznačne skresať, a to pomerne radikálne. Kľúčom je zabezpečiť konečne inteligentnú diskusiu a budovať tímy odborníkov, ktoré problematike rozumejú. Aj ten druhý pilier totiž bude vyžadovať kontinuálnu diskusiu medzi vládou a správcami o tom, ako prispôsobovať reguláciu, kam by správcovia mali investovať a podobne.
Vláda sa ale o racionálny postoj vôbec nestará. Ideologicky, bez akéhokoľvek rozumného zdôvodnenia, sa prihlásila k reforme z roku 2004. Premiérka za svoju poradkyňu pre sociálne veci vymenovala Ľubicu Navrátilovú, ktorú DSS priamo platili ako propagandistku.
Nikto sa ani len nepokúsil o širší dialóg o riešení, ktoré by presahovalo volebné obdobie jednej vlády. Takže dôchodkový marazmus bude len pokračovať.
Juraj Draxler autor je členom bruselského Centra pre európske politické štúdie (CEPS) |