"Vážení súdruhovia, súdružky, milí spoluobčania. Návrhom novely Zákonníka práce sledujeme jediné: chceme pomôcť vám, zamestnancom, ktorí pre túto spoločnosť vytvárate neopakovateľné hodnoty vašou poctivou a tvrdou prácou za minimálne mzdy. Nedopustíme viac, aby vás zamestnávatelia zdierali. Éra pravicovej vlády sa už skončila, prichádzajú nové, lepšie časy." A davy spod prvomájovej tribúny zaburácali a hlasnými, skandovanými pokrikmi a potleskom vyjadrili podporu svojmu premiérovi Robertovi Ficovi.
Niečo takéto sa pravdepodobne snívalo sociálnodemokratickému premiérovi, keď rozmýšľal, s akou témou sa pri tohoročných oslavách prvého mája prihovorí verejnosti. Veď prečo nespojiť sviatok všetkých pracujúcich s pracovnoprávnou problematikou dnes tak široko diskutovaných zmien v Zákonníku práce? Chýbali už len tie tribúny, mávadlá a davy ľudí, ktorých účasť na oslavách nezávisí od ľubovôle, ale skôr od toho, či chcú v tejto krajine niečo znamenať.
Ale aj na to sa dá zabudnúť, ak prvý muž výkonnej moci pocíti, ako mu zase vzrástli sympatie verejnosti a navyše získal aj súhlas verejnosti s témou, pri ktorej sa musel so zamestnávateľmi niekoľko týždňov naťahovať. Toto sú metódy, ktoré vždy zabrali na ľudí aj v časoch dávneho a dúfajme zabudnutého (pre Fica ani dávneho a už vôbec nie zabudnutého) komunizmu. Niet predsa lepšieho spôsobu ako rečniť bez politických oponentov či dotieravých otázok neobjektívnych novinárov.
Slávka Habrmanová, redaktorka domáceho oddelenia