Pre názov svojej prednášky na nedávnej Európskej letnej škole umelej inteligencie v Bratislave ste si zvolili slogan Späť do budúcnosti. Ide o názov známej filmovej sci-fi trilógie z 80. rokov. Dá sa to chápať tak, že to, čo ešte pred pár rokmi bolo sci-fi, sa dnes stáva realitou?
Dôvod, pre ktorý som si zvolil tento názov, je trochu iný. Máte pravdu v tom, že veci týkajúce sa AI dnes naozaj napredujú veľmi rýchlo. Dokonca aj pre niekoho, kto sa v tomto odbore pohybuje dlhodobo, je veľmi náročné držať krok s vývojom. Každý deň sa z médií dozvedáme o novom pokroku v nejakej špecifickej oblasti. Avšak jednu vec som postrehol nielen ja, ale aj ostatní kolegovia – z troch technologických vetiev sa ďalšieho významnejšieho rozvoja dočká len jedna. Ďalšie dve prestanú rásť – jednoducho sa už na ne vývojári nekoncentrujú. Takže svojou bratislavskou prednáškou, ale aj viacerými článkami publikovanými pod názvom Späť do budúcnosti chcem pritiahnuť pozornosť na fakt, že tu máme niekoľko ďalších základných princípov, ktoré boli známe už v počiatkoch vývoja umelej inteligencie v 50., 60. či 70. rokoch. Postupom času sa však na ne takmer zabudlo, keďže médiá a vývoj sa zamerali na iné typy AI.
V podstate ich vytiahnete zo zabudnutia späť na svetlo sveta a dáte im šancu, nech ukážu svoj potenciál.
Presne tak. Snažím sa upozorniť na to, že tu máme veľmi užitočné princípy, ktoré prinášajú množstvo rôznych benefitov, ale odvetvie AI im dosiaľ nevenovalo toľko pozornosti, koľko by si zaslúžili. A zároveň sa usilujem pripomenúť, že rýchlym tempom vývoja občas strácame nápady, ktoré môžu viesť k ďalšiemu pokroku. Takže toto sú v podstate dva základné ciele môjho výskumu.
Celý názov vašej prednášky znel Späť do budúcnosti integrovaných robotických systémov. Ako si takýto prepojený svet robotov riadený umelou inteligenciou môžeme vôbec predstavovať? Ako veľkú futuristickú fabriku, ktorú riadi akýsi centrálny mozog?
Odpoveď na túto otázku rozdelím na dve časti. Po prvé – aká je vízia do vzdialenejšej budúcnosti. A po druhé – čo bude možné zrealizovať v krátkodobom alebo strednodobom časovom horizonte. Začnem tou druhou časťou – podľa mňa by nebolo príliš rozumné očakávať, že umelá inteligencia prevezme v dohľadnom čase kontrolu nad všetkými činnosťami v továrňach. A to i napriek tomu, že v poslednom období sú v tejto oblasti hlásené veľmi pekné výsledky vo výskume a vývoji. Avšak technológie zatiaľ nie sú natoľko pokročilé, aby stroje nahradili človeka úplne vo všetkom. Výrobný proces si skrátka ešte stále bude vyžadovať ľudský zásah. Avšak čo sa týka niektorých najmä repetitívnych úloh, tam už teraz robí veľa práce AI. Naozaj sa to deje a nie je to vôbec prekvapujúce. Avšak ak premýšľate nad scenárom, že technológia úplne prevezme riadenie povedzme logistických skladov, tak je nepravdepodobné, že sa tak čoskoro stane.
Prečo?
Pretože z hľadiska fyzických i rozumových schopností takéto technologické kapacity momentálne neexistujú a v blízkej budúcnosti pravdepodobne ani nevzniknú. Minimálne dovtedy, pokiaľ, ako som už spomenul, nezačneme uvažovať o inovatívnejších prístupoch a metódach namiesto toho, aby sme sa zameriavali len na niektoré tradičné veci.
To ste hovorili o najbližších rokoch. A čo dlhodobá perspektíva?
Aj tu existujú dve vízie – jedna horšia a druhá lepšia. Prvá možnosť je, že si povieme – v poriadku, umelá inteligencia funguje celkom dobre, poďme ju začať používať všade. Je tu však jeden háčik. Keď ľudia hovoria o rizikách AI, problém nie je ani tak v tom, že by tieto metódy boli zrazu príliš inteligentné. Riziko spočíva skôr v tom, že ich ľudia budú používať neinteligentne. Napríklad ich začnú nasadzovať v oblastiach, ktoré na to ešte nie sú úplne pripravené. Napriek tomu povedia AI – hej, prevezmi túto úlohu. Práve tu vidím hlavné riziko. Ak však umelú inteligenciu budeme vyvíjať a nasadzovať do praxe s hlbokým pochopením a prísnym hodnotením toho, čo je a čo nie je možné, tak by som dokázal byť optimistický. Budeme však musieť byť veľmi opatrní v tom, kde a ako ju využívame, a tiež starostlivo analyzovať jej schopnosti.
Čiže ak na to nepôjdeme zhurta, ale postupne a organicky, tak by zapájanie umelej inteligencie do nášho každodenného života mohlo fungovať?
Asi tak. Ja za normálnych okolností nezvyknem byť veľmi optimistický človek, najmä keď premýšľam o tom, čo všetko a akým tempom sa deje na poli AI. Avšak stále existuje šanca, že ak ju budeme vyvíjať dôsledne, tak vďaka nej skutočne dokážeme zlepšiť kvalitu nášho života. A neurobíme to tak, že jej odovzdáme naše pracovné miesta, z ktorých vyženieme preč ľudí. Môžem vám uviesť jeden príklad – a opäť pritom siahnem k sci-fi žánru. Jedna z vecí, ktoré ma priviedli k robotike, bola filmová a televízna séria Star Trek. V jednej epizóde sa hovorilo o tom, že ak by sme všetky nudné a opakujúce sa úlohy prenechali strojom, tak by sa ľudia mohli viac koncentrovať na rozvoj vlastných zručností a schopností, vďaka ktorým dokážu zvládať kreatívnejšie činnosti. Tak budú môcť účinnejšie zvyšovať kvalitu svojho života. Nebudú skrátka musieť vykonávať mnohé veci, ktoré ich neraz zamestnávajú na dlhý čas. Namiesto nich to urobia stroje.
To je celkom logická úvaha, ktorá sa stala realitou. Takto to už predsa funguje v mnohých automatizovaných fabrikách. Robotníci prestali vykonávať ťažkú fyzickú prácu, ktorú za nich spravia roboty. Ľudia sa namiesto toho začali viac koncentrovať na úlohy s vyššou pridanou hodnotou.
Áno, a aj tento príklad, ktorý spomínate, ukazuje, že ešte stále nie sme v bode, kde by nám AI mohla spôsobiť veľké škody, pokiaľ ju nesprávne použijeme. Naozaj neexistuje žiadna reálna šanca, že by ľuďom výrazne uškodila tým, že by im prebrala pracovné miesta.
Presne toto tvrdia niektorí odporcovia umelej inteligencie.
Lenže ona na to jednoducho nemá schopnosti. Samozrejme, s výnimkou niektorých opakujúcich sa úloh, ktoré už teraz môžu byť automatizované. To však stále hovoríme o krátkodobom horizonte. Druhý aspekt sa týka vzdialenejšej budúcnosti – a tá do veľkej miery závisí od nás samotných. Ak s AI budeme narábať zodpovedne – tak ako s každou inou technológiou doteraz –, tak verím, že môže naozaj zlepšiť náš život. A nielen nás pripraviť o prácu.
Marketingové aktivity mnohých veľkých firiem sa doslova hemžia pojmami ako umelá inteligencia či internet vecí. Človek by si myslel, že už dnes je všade okolo nás.
Časť toho, čo nám veľké technologické firmy ponúkajú a predávajú, by sme mali posudzovať z rôznych uhlov pohľadov. Ak si vezmete všetky veci, ktoré prezentujú ako svoje produkty, vo svojom marketingu neraz nazývajú základnými modelmi. Často pritom používajú pojmy ako všeobecná umelá inteligencia (AGI). Hovoria nám, že rýchlo smerujú k cieľu, ktorým je práve široké využitie AGI v ich produktoch. Ale ak sa pozriete na existujúce technológie, každý seriózny výskumník v oblasti robotiky vám povie, že tam ešte ani zďaleka nie sme. Práve naopak – od tohto bodu sme ešte pomerne ďaleko.
Prečo je to podľa vás tak?
Existujú niektoré zásadné schopnosti a vlastnosti, ktoré majú iba ľudia – roboty sú od nich na míle vzdialené. Áno, veľké technologické firmy sa ich tieto schopnosti snažia naučiť. Vkladajú do toho obrovské množstvo dát, výpočtového výkonu a celkovo zdrojov. Nie je pritom vôbec jasné, či nás tento prístup vôbec privedie k spomínanému cieľu. Zatiaľ to vyzerá tak, že to nebude také jednoduché. Už dnes je dostatok dôkazov, že ani obrovské investície možno nebudú stačiť na to, aby sme sa tam dostali v priebehu pár rokov. Ale keďže tieto firmy do toho investovali také množstvo prostriedkov, rozumiem, že skrátka musia hovoriť o tom, čo všetko už táto technológia dokáže.
Čiže v podstate tak trochu zavádzajú potenciálnych zákazníkov.
Ja vám k tejto otázke viem dať viacero príkladov. Už pred viac ako desiatimi rokmi, keď sa ešte len začínalo rozvíjať niečo, čo dnes nazývame technológiou hlbokých neurónových sietí, zaznievali dokonca aj od známych vedcov výroky typu – o päť rokov niektoré pracovné miesta zaniknú. Počúvali sme čierne scenáre, že do dvoch rokov určitý typ práce úplne zmizne. No a teraz, po vyše dekáde, tie pracovné miesta stále existujú. Dosiaľ sme sa ani len nepriblížili k ich úplnej eliminácii.
Ste predstaviteľom univerzitného výskumu. Ako sa pozeráte na výskumné aktivity veľkých korporácií?
Musím sa priznať, že som veľmi ohromený prácou, ktorú robia výskumníci v Amazone, Googli alebo vo Facebooku, respektíve v Mete. Pozorne ju sledujem a bol by som veľmi rád, keby v tom pokračovali a priniesli ešte viac výsledkov. Je jasné, že tieto firmy sa okrem vývoja nových systémov venujú aj serióznemu výskumu. Záujem o nové oblasti, ako je umelá inteligencia, je dosť oprávnený a tieto firmy v nich preukazujú naozaj pôsobivé výsledky. Zároveň si však nemyslím, že by sa všetko, čo niektoré spoločnosti prezentujú ako hotovú vec, stalo realitou v priebehu jedného či dvoch rokov.
Súvisí to s ich marketingom, o ktorom ste hovorili pred chvíľou?
Presne tak. Veľmi ma mrzí, že to musím povedať, ale čiastočne ide iba o mediálny rozruch. Oni tieto technológie naozaj len budujú. Bohužiaľ, neraz pritom zveličujú dosiahnuté výsledky. Často hovoria – pozrite sa na nás, dokážeme toto aj tamto. V mnohých prípadoch to však tak nie je, keďže ešte povedzme nevykonali dostatočné testovanie, dôkladne nevyhodnotili všetky výsledky či nespravili veľa ďalších vecí, ktoré sú nevyhnutné pred tým, než prídeme s takýmito odvážnymi vyhláseniami.
Dôvod je zrejme aj v tom, že oni síce majú prakticky neobmedzené zdroje na výskum a vývoj, ale zároveň sa od nich očakávajú rýchle výsledky. Majitelia či akcionári na nich vyvíjajú enormný tlak, aby predbehli konkurenciu. Dokážete na univerzitách vôbec konkurovať takémuto prostrediu?
Ja mám pocit, že univerzity tu zohrávajú veľmi dôležitú úlohu. Pretože práve od nás sa očakáva, že budeme nielen vzdelávať mladých ľudí, ale zároveň sa venovať vedeckému skúmaniu. Najmä na univerzitách, aké sú u nás v Británii, ale aj u vás na Slovensku či kdekoľvek inde vo svete, máme predsa možnosť skúmať veci hlbšie a dôslednejšie. A myslím si, že presne toto dnes vo svete big tech korporácií veľmi chýba. Technologický pokrok si vyžaduje si omnoho viac hlbšej práce – skôr než začneme robiť akékoľvek odvážne vyhlásenia.
Pokrok vo vývoji umelej inteligencie prichádza v súčasnosti hlavne zo Spojených štátov či z Číny. Dokáže dnes vôbec Európa držať krok s konkurenciou z USA alebo východnej Ázie?
Závisí to od toho, na čo konkrétne sa pýtate. Ak na veľké technologické spoločnosti, tak treba férovo uznať, že drvivá väčšina z nich sa skutočne nachádza v USA. Jedna, možno dve veľké firmy sú mimo Spojených štátov. Nejaké spoločnosti sú v Číne, kde takisto vyvíjajú rôzne zaujímavé veci. Bohužiaľ, v Európskej únii alebo v Británii nemáme porovnateľné spoločnosti, ktoré by boli také konkurencieschopné ako tie americké. Najmä čo sa týka vplyvu a produktov, ale aj toho, koľko peňazí investujú do vývoja nových technológií a koľko na nich zarábajú. V tomto naozaj musíme byť objektívni. Pravdivá odpoveď na vašu otázku teda znie – nie. Európske firmy rozhodne nie sú na rovnakej úrovni ako niektoré veľké spoločnosti, ktoré majú svoje primárne sídla v USA, napríklad Meta, Alphabet či Amazon. Rád by som však pojem konkurencieschopnosti interpretoval aj iným spôsobom.
Ako?
Pre mňa konkurencieschopnosť znamená aj to, aké metódy a prístupy jednotliví aktéri vyvíjajú, aké vedecké problémy riešia a či svoje riešenia dokážu preniesť do produktov, ktoré sa dajú využiť v priemysle, nielen v akademickej sfére. Z hľadiska praktických aplikácií si myslím, že EÚ je na tom celkom dobre. V tomto smere zaraďujem Britov do Európy, hoci sa im to možno nebude páčiť. Je to však ten istý kontinent. Jasné, spravili brexit a ďalšie veci, ale v širšom kontexte považujem Britániu aj EÚ za súčasť jedného celku. A podľa mňa tam vedci a inžinieri robia veľmi zaujímavé veci.
Čo patrí medzi hlavné výhody Európy?
Existuje tu veľa podnikavosti. Cítiť tu myšlienku – niečo mám a chcem to posunúť ďalej, aby som zlepšil život ľudí. Chcem vytvárať produkty, ktoré zarobia peniaze, ale zároveň priemysel bude vďaka nim fungovať lepšie. V tomto zmysle tam prebieha veľa práce, aby sa to naozaj podarilo – a to tak z hľadiska priemyslu, ako aj akademickej stránky. Takže áno, Európa je v tomto ohľade konkurencieschopná, robí naozaj dobrú prácu. Potrebujeme však viac investovať do vzdelávania, vedy a priemyselných aplikácií. Samozrejme, veľkosť trhu je iná – v USA je omnoho viac peňazí aj investícií. Avšak aj v rámci toho, čo tu máme, by sme mali viac investovať do praktického vývoja. Z rôznych dôvodov, vrátane politických, sa to nedeje – a nemyslím tým len Britániu, ale všetky krajiny naprieč celou Európou.
Kto je Mohan Sridharan
Vedie oddelenie robotických systémov na School of Informatics v rámci škótskej University of Edinburgh. Pôsobí tiež v Edinburghskom centre pre robotiku. Vo svojom výskume sa zaoberá kognitívnymi a kontrolnými systémami, interaktívnym učením či spoluprácou medzi ľuďmi a robotmi. V júli vystúpil v Bratislave so svojou prednáškou na treťom ročníku Európskej letnej školy umelej inteligencie – ESSAI 2025.