Mince či bankovky sú anonymné, prenosné, odolné proti zemetraseniam, nezávislé od bánk, bezpečnejšie či rýchlejšie. V Japoncoch je tiež historicky zakorenená viera v autority, poslušnosť k zákonom a silná príslušnosť k spoločnosti, čo uchovávanie meny v rukách len podporuje.
Za prechodom k bezhotovostným platbám vidia aj isté vzdanie sa slobody. Z hľadiska predávajúcich ide navyše aj o finančné prihoršenie – za terminál musia totiž platiť tromi percentami z tržieb.
Kultúrny kontext podporuje aj tradícia „otoshidama“, keď malé deti dostávajú malý obnos peňazí v hotovosti na Nový rok, na čo sa veľmi tešia. Okrem toho vynára sa tiež problematika sociálneho kreditu.
Japonci sa obávajú systému z Číny, ktorý ľuďom prideľuje alebo uberá body na základe ich správania. Platobným kartám to uberá na popularite, lebo sa spolu so sociálnymi sieťami a iným monitoringom podieľajú na celkovom hodnotení obyvateľov, ktorých Peking vďaka týmto prostriedkom môže sledovať.
Napríklad, body stratíte za cestovanie bez lístka, šírenie falošných správ či nedržanie psíka na vôdzke tam, kde je to povinné. Následnými sankciami môže byť zamedzenie kúpy lístka, zabránenie, aby sa deti „nezodpovedných“ rodičov dostali do dobrých škôl, aj odobratie domáceho zvieratka.
V roku 1995 Japonská národná banka pre deflačné tlaky tiež zredukovala referenčnú úrokovú sadzbu na vtedy bezprecedentnú hodnotu 0,5 percenta. Odvtedy sa pred túto hranicu nikdy nedostala.
Veľa ľudí sa preto rozhodlo vybrať peniaze z finančných inštitúcií z obáv, že banky stratia svoju ziskovosť a zbankrotujú. Ďalší krok podporujúci súčasný stav sa udial v roku 2015, keď vláda znížila hranicu dane z dedičstva, čím zanechala viaceré rodiny pod zdaniteľnou úrovňou.
A Japonci si tak ďalej vyberali hotovosť. O rok neskôr prišla vláda so zákonom, ktorým zaviedla 12-miestne identifikačné číslo pre každého obyvateľa. Namiesto toho, aby sa vďaka nemu zlepšila administratíva, však systém narazil na obavy ľudí z úniku informácií, čo potvrdil aj nedávny únik dát.