„Tu na juhu Afganistanu príliš veľa legálnych príležitostí na prácu nie je. Šéfovia v štátnej správe väčšinou zamestnávajú na úradoch svojich známych a príbuzných, podobné to je aj v súkromných firmách. Potom ešte môžete pracovať načierno pre rôzne organizované skupiny. Neraz však ide o prácu na hranici zákona, často aj za ňou – napríklad v drogovej oblasti.“ Takto vysvetľoval pred niekoľkými rokmi mladý Afganec Hasan z Kandaháru, prečo sa rozhodol vypomáhať spojeneckým silám s bežnou prevádzkou tamojšej vojenskej základne Severoatlantickej aliancie.
Nepriateľ všade načúva
Práve kandahárska základňa bola najväčšou v rámci NATO. V čase najrušnejšej prevádzky na nej pôsobilo vyše 26-tisíc amerických, kanadských, bulharských či nemeckých, ale aj slovenských vojakov. Okrem nich ste v nej mohli stretnúť aj tisícky ľudí z pomocného personálu – nielen Afgancov, ale takisto Pakistancov, Indov, Nepálčanov a občanov mnohých iných krajín.
Tých všetkých presvedčila stabilná práca za plácu, ktorá bola v ich domovských krajinách vysoko nad priemerom. „Na základni v Kandaháre pracujem ako vodič. Pochádzam z Nepálu a takmer všetky peniaze posielam domov rodine, ktorá z nich žije,“ komentoval pre HN Anup svoje plány, čo spraví so zarobenými dolármi.
Domáci Afganci pritom už v tom čase boli pod oveľa prísnejším dohľadom než ostatné národnosti. Dôvodom boli obavy zo spolupráce s Talibanom. Do služby ich vybrali len po striktnej previerke a takisto pri vstupe na základňu prechádzali výrazne dôkladnejšími prehliadkami. „Nerozprávajte sa, nepriateľ všade načúva,“ zneli napríklad nápisy na WC. Dôvody na takúto opatrnosť boli namieste – občas sa stalo, že priamo na bráne zaútočil na hliadky samovražedný atentátnik vydávajúci sa za kontraktora. Týmto spôsobom zahynulo niekoľko desiatok spojencov.