Zastavujeme na vrchole kopca krátko po tom, ako sme takmer vypľuli dušu štverajúc sa do riadnej strminy. Zato chlapík v dôchodkovom veku sa sem vyštveral ako srnka. Mávne rukou dookola a nečakajúc na otázku zahlási: „Viete, prečo sa to volá Čierna dolina? Kedysi tu bola taká hustá hora, že slnko sa sem poriadne nedostalo.“
Stojíme uprostred lesa bez lesa na rozhraní národných parkov v Slovenskom Raji a Nízkych Tatrách. V ňom len sem-tam prebleskujú ostrovčeky zelene a osamelé smrekovce opadavé. Píla sa do nich nezahryzla len preto, že trhová hodnota tejto dreviny je bezcenná. Ich celkom slušná výška naznačuje vrchnú hranicu niekdajšieho porastu.
Náš sprievodca si neželá zverejniť svoju totožnosť (jeho meno a dresu máme v redakcii), vraj je u obhospodarovateľa týchto lesov na „čiernej listine“. Podľa neho práve v tejto lokalita odštartovala jedna z prvých rabovačiek slovenských lesov.
Les nie je fabrika na drevo
Má ju vraj na svedomí firma s celkom impozantným názvom Pro Populo Poprad. Pro Populo znamená v preklade z latinčiny pre ľudí. To, čo však z lesov zostalo, príliš pre nich nie je. Firma spravuje pozemky rímskokatolíckej cirkvi Biskupstva Spišské Podhradie už od roku 1994. Pred reštitúciami ich obhospodarovala košická pobočka štátneho podniku Lesy SR, ktorá pô...
Tento článok je určený iba pre predplatiteľov.
Zostáva vám 85% na dočítanie.
Zostáva vám 85% na dočítanie.