Mimovládne organizácie odhadujú, že v hlavnom meste žije na ulici štyri- až päťtisíc bezdomovcov. Koľko ich je na celom Slovensku, sa asi nedá odhadnúť.Peter Mayer
StoryEditor

Odvrátená tvár charity. Slováci si závidia aj rakovinu

21.12.2017, 14:00
Vianoce otvárajú peňaženky pre ľudí v núdzi. Otázne je, či aj srdcia. Sú Slováci lakomci? Alebo dokážu byť štedrí aj mimo sviatkov?

Chlad decembrovej noci na tejto titulnej fotografii HN Focusu nevidno. Momentka však ukrýva v sebe ešte oveľa viac. Smútok bezdomovca Milana, ktorému zomrela milovaná partnerka. Nohy, respektíve to, čo z nich zostalo, schované pod dekou. Ochota podať pomocnú ruku od dvoch streetworkeriek. Táto fotografia vznikla na bratislavskom sídlisku Petržalka počas našej reportáže, v ktorej sme sledovali prácu krízového tímu z občianskeho združenia Vagus. Len v hlavnom meste v poslednom období zahynulo sedem ľudí, a to sa zima ešte ani poriadne nezačala, varuje táto organizácia.

Jednu končatinu Milanovi zobrala gangréna, časť druhej omrzliny. Keď terénnym sociálnym pracovníčkam ukazoval vo svojom útočisku pod lávkou pre peších kýpeť nohy, nebol to vábivý pohľad. „Bolesť mi vystreľuje čoraz vyššie a vyššie,“ sťažoval sa im bezdomovec. Dostal od nich odporúčanie, aby sa ukázal vo Vaguse. Združenie v súčasnosti drží v evidencii 343 takýchto „príbytkov“, jednotlivcov registruje 466. A my sa dozvedáme, že typy okupujúce lavičky pri železničnej stanici tvoria len približne 15 percent ľudí bez strechy nad hlavou. Ostatných ani nebadať, pretože sa snažia chovať slušne a nevytŕčať z davu.

Nad charitou musí štát otvoriť oči. Toto nie je výzva, ale názov materiálu z pera autorky Lucie Rusnákovej. V analýze HN Focusu si však nevšíma len úlohu štátu, ale aj (ne)štedrosť jeho občanov. Ich postoj k filantropii si zobrala na mušku Nadácia Pontis v spolupráci s agentúrou Focus. Z prieskumu vyplynulo, že až 95 percent respondentov sa považuje za filantropov. Nuž, o takejto vysokej cifre by sa dalo silne polemizovať. Polovica z opýtaných preferovala pomoc výlučne doma, pätina sa prihovárala za rovnovážne rozdelenie a len jediné percento si vybralo čisto zahraničie.

K neveľkej ochote Slovákov vystierať pomocnú ruku nielen do zahraničia, ale aj pri vlastnom dome prispieva falošná charita. Vlastne – strach z nej. Pre nich majú nami oslovení odborníci z charitatívnej scény jednu radu: Istota je prispievať overeným organizáciám. Preklepnúť si ich v ére internetu nie je nič extra vyčerpávajúce.

Na poli dobročinnosti sa bytostne pohybuje marketingová manažérka Dobrého anjela Ľudmila Kolesárová. V rozhovore pre HN otvorene priznáva, že sa niekedy až hanbí za to, že je šťastná vďaka nešťastiu iných. Dobrý anjel poskytuje ochranné krídla rodinám, ktorých existenciu rozvrátila zákerná diagnóza. Práca pre túto organizáciu manažérke umožnila nielen uvedomiť si, že smrť reálne existuje a je jedinou istotou v živote. „Keď si človek ráno umýva zuby, mal by aj porozmýšľať, čo by dobré v ten deň mohol vykonať. U nás je to ešte v plienkach, no domnievam sa, že sa to prebúdza,“ nezabúda však zdieľať svoj optimizmus Kolesárová.

Prieskum Dobrého anjela však poukázal aj na onú „príslovečnú“ malosť Slovákov. Vyplynulo z neho, že až takmer štvrtina(!) z nich musí čeliť aj inému problému zo svojho okolia. Závisti. „Susedia mnohokrát vidia len nové auto. Alebo len pani, ktorá je celý deň doma. Nevidia dieťa alebo rodiča so zákernou chorobou,“ povedala nám Ľudmila Kolesárová, marketingový manažér Dobrého anjela s dodatkom: „Asi by už nechceli počuť – pokojne si to auto zoberte, ale vezmite si aj moju rakovinu.“ Pritom až 87 percent rodín sa musí zadlžiť.

Nie všetci stoja na Kolesárovej strane brehu. Charita má proti sebe veľa skrytých oponentov, ktorých postoj by sa dal cynicky zhrnúť do jediného príslovia – každý sám je strojcom svojho šťastia. Poniektorí z nás zasa síce ochotne tasia peňaženky z vrecka, no musia ňou teatrálne mávať nad hlavani a zaslziť nad vlastným samaritánstvom. Pre nich má tento editoriál jedno poučenie, aj keď práve oni ho možno nepochopia. Vychádza z budhistickej, možno reálnej príhody: dvaja mnísi, mladý a starý, išli popri brehu rieky. Zbadali, že sa v ňom topí žena a kričí o pomoc. Starý mních bez váhania skočil do vody a nešťastnicu vyniesol v náručí na breh. Obaja mnísi potom dlho kráčali mlčky vedľa seba, až kým mladý neprehovoril: „A ty nevieš, že máme prísny zákaz dotýkať sa ženy?“ Druhý mních odpovedal: „A ty ju ešte nesieš? Ja som ju už dávno pustil.“

menuLevel = 2, menuRoute = focus/publicistika, menuAlias = publicistika, menuRouteLevel0 = focus, homepage = false
25. september 2022 15:38