Ešte pred pár rokmi by debata o návrate povinnej vojenskej služby v Európe pôsobila ako relikt minulosti. Téma, o ktorej si mnoho ľudí myslelo, že už dávno upadla do zabudnutia. Európske štáty si po skončení studenej vojny zvykli na predstavu, že bezpečnosť na kontinente je viac-menej vyriešená. Armády sa profesionalizovali, krajiny bývalého socialistického bloku vstúpili do Severoatlantickej aliancie, výdavky na obranu postupne klesali a geopolitické konflikty sa zdali byť pod kontrolou. Zhoršujúca sa bezpečnostná situácia sa však v posledných rokoch postarala o citeľnú zmenu atmosféry i nálad a otázka obrany sa znova dostáva do popredia. A spolu s ňou sa v niektorých krajinách čoraz hlasnejšie hovorí o obnovení povinnej vojenčiny.
Zlom priniesla invázia
Zásadným zlomom sa stala ruská invázia na Ukrajinu. Konflikt, ktorý vypukol vo februári 2022, predefinoval bezpečnostné uvažovanie naprieč Európou. Krajiny, ktoré si dlhodobo užívali takzvanú mierovú dividendu, teda zvykli si na mier a počítali s ním celé dekády, dnes vo veľkom zvyšujú svoje obranné rozpočty a prehodnocujú vojenské kapacity. Zistili, že plne profesionálne armády, na ktoré sa spoliehali, majú svoje limity, a to najmä v prípade dlhodobého konfliktu vyššej intenzity. Narazili na problém nielen s financovaním, ale aj demografiou a schopnosťou rýchlo rozšíriť stavy ozbrojených síl.
V článku sa ešte dočítate:
Prečo Litva obnovila službu už v roku 2015.
Ako funguje nový model odvodov v Nemecku.
Aké benefity lákajú mladých do armády.
Prečo Slovensko zostáva bez vojenčiny.
Dostupné pre predplatiteľov 
Európski členovia NATO dnes síce investujú do obrany viac, no zároveň zisťujú, že vybudovať dostatočne veľkú a pripravenú armádu len na dobrovoľnej báze je čoraz náročnejšie. A práve to nahráva hlasom volajúcim po obnovení vojenčiny.
Experti pripomínajú, že Európa ako celok sa k plošnej povinnej vojenskej službe nevracia. „Rozhodne však vidíme trend jej čiastočného návratu alebo posilňovania systémov odvodov v niektorých štátoch. Určite to nie je jednotná politika Európskej únie. Skôr ide o reakciu jednotlivých krajín na bezpečnostnú situáciu,“ uviedol pre HN bezpečnostný analytik Tomáš Šmíd z Masarykovej univerzity v Brne.
Výnimka alebo trend?
Najviditeľnejšie sa táto zmena prejavuje v pobaltských krajinách. Litva už povinnú vojenskú službu obnovila, Lotyšsko ju postupne zavádza a Estónsko ju nikdy úplne nezrušilo. Pre tieto malé, sotva pármiliónové krajiny nejde iba o hypotetickú diskusiu. Geografická blízkosť Ruska, skúsenosť so sovietskou okupáciou z minulosti a relatívne malé populácie ich tlačia k riešeniam, ktoré by boli ešte pred dekádou nepopulárne či dokonca nemysliteľné. Brannú povinnosť neberú len ako stratégiu na posilnenie armád, ale aj ako nástroj na zvýšenie pripravenosti celej krajiny v prípade konfliktu. Estónsky systém napríklad počíta s tým, že veľká časť populácie prejde základným výcvikom. Krajina tak v prípade krízy v budúcnosti bude schopná rýchlej mobilizácie, čo zároveň výrazne zvyšuje odstrašujúci efekt.
Nastáva však širšia otázka – ide len o regionálnu výnimku, alebo sa začína celoeurópsky trend? Diskusia o návrate odvodov sa postupne otvára aj v krajinách, ktoré ich na začiatku tisícročia zrušili, ako sú škandinávske alebo západoeurópske krajiny. Niektoré štáty experimentujú s hybridnými modelmi, iné chcú zase testovať dobrovoľné formy výcviku či rázne posilnenie záloh. Spoločným menovateľom je snaha efektívne nájsť rovnováhu medzi profesionálnou armádou a populáciou schopnou mobilizácie.
Lídrom je Pobaltie
V pobaltských krajinách má dnes povinná vojenská služba skôr modernú a pragmatickú podobu. Nejde teda o návrat k plošným odvodom, aké si staršie generácie pamätajú z minulosti. Najdlhšiu kontinuitu si zachovalo Estónsko, kde je branná povinnosť stabilnou súčasťou obranného systému. Základný výcvik trvá niekoľko mesiacov, potom sú absolventi zaradení do aktívnych záloh. Tento dôraz na rezervistov je zásadný. Preto štát organizuje cvičenia, aby vedel v prípade krízovej situácie rýchlo povolať veľkú časť obyvateľov.
Kľúčová je pritom spomínaná geografická blízkosť k Rusku. Všetky tri pobaltské krajiny priamo susedia s Ruskom – Litva s Kaliningradom, čo je silne militarizovaná ruská enkláva. Majú teda veľmi krátky čas na reakciu v prípade konfliktu, ich malé armády sú vysoko zraniteľné. „Z toho vyplýva potreba mať rýchlo mobilizovateľné obyvateľstvo. Profesionálna armáda im sama osebe nestačí – potrebujú širokú zálohu z civilistov. A práve povinná vojenská služba je najrýchlejší spôsob, ako vytvoriť veľký počet vycvičených ľudí, ktorých možno v kríze povolať,“ uviedol Tomáš Šmíd.
Litva sa k povinnej službe vrátila v roku 2015 v reakcii na zhoršujúcu sa bezpečnostnú situáciu v regióne, najmä na ruskú anexiu Krymu v roku 2014. Vláda vo Vilniuse nastavila vojenský systém tak, aby kombinoval povinnosť s určitými motivačnými prvkami. Časť mladých mužov nastupuje dobrovoľne a zvyšok je vyberaný, pričom služba trvá približne deväť mesiacov. Dokonca ani študenti vysokých škôl nemajú výnimku. Krajina sa snaží ľudí nalákať aj na finančné benefity, prípadne podporou pri návrate do civilného života.
Najnovší model zaviedlo Lotyšsko, ktoré od roku 2023 postupne obnovuje brannú povinnosť. Systém má flexibilnejší. Okrem klasického vojenského výcviku ponúka aj alternatívy, ako napríklad službu v národnej garde. Všetky tri pobaltské štáty sa snažia o vybudovanie širokej základne vycvičených občanov, aby v prípade potreby vedeli rýchlo mobilizovať.
Zvyšok je opatrný
Mimo krajín Pobaltia je už prístup k povinnej vojenskej službe výrazne rôznorodejší. Ostatné európske krajiny pristupujú k tejto téme opatrnejšie. Mnohé z nich síce reagujú na zhoršené bezpečnostné prostredie, no návrat ku klasickým odvodom zatiaľ nevnímajú ako jediné či najideálnejšie riešenie. Hľadajú skôr kompromisy medzi profesionálnou armádou a širšou mobilizačnou základňou.
Typickým príkladom je Nemecko, ktoré povinnú vojenskú službu zrušilo v roku 2011. Po ruskej invázii na Ukrajinu sa však diskusia o vojenskej pripravenosti výrazne posunula aj tu. Berlín zavádza nový model čiastočnej povinnej vojenskej služby. Všetci muži nad 18 rokov sa musia registrovať a vyplniť dotazník o svojich schopnostiach. V nasledujúcich rokoch sa potom vyberú vhodní kandidáti. Cieľom je posilniť armádu. Ak by sa to však nepodarilo, parlament by sa mohol rozhodnúť o zavedení povinných odvodov.
Na severe Európy sa presadzujú hybridné modely. Švédsko obnovilo selektívnu brannú povinnosť, pri ktorej štát vyberá len časť populácie na základe potrieb armády. Nórsko ide ešte ďalej a kombinuje povinnosť s dôrazom na motiváciu a kvalitu, pričom služba sa týka mužov aj žien.
Osobitnú pozíciu má Poľsko, ktoré síce klasické odvody zatiaľ neobnovilo, no výrazne investuje do dobrovoľného vojenského výcviku a budovania záloh. Štát sa snaží prilákať mladých ľudí finančnými stimulmi aj kariérnymi výhodami.
Tvrdší postoj zaujalo aj Chorvátsko, ktoré po takmer dvoch desaťročiach obnovuje povinnú vojenskú službu. Po jej zrušení v roku 2008 sa krajina spoliehala na profesionálnu armádu, no zhoršujúce sa bezpečnostné prostredie v Európe viedlo k zmene prístupu. Nový model je však výrazne miernejší než v minulosti. Namiesto dlhodobej služby ide o približne dvojmesačný základný výcvik pre mužov po dovŕšení 18 rokov. Štát sa tiež snaží službu prepojiť s praktickými benefitmi. Absolventi môžu získať výhody pri uplatnení v štátnej správe či vo verejnom sektore, čím vláda reaguje na prirodzenú nepopularitu opatrenia. Civilná alternatíva bude predostretá tým, ktorí povinný vojenský výcvik odmietnu.
U nás vojenčina nehrozí
V súčasnej situácii na Slovensku, najmä z politického hľadiska, povinná vojenská služba reálne nehrozí. Politické elity si totiž vybudovali imidž ochrancov pred vojnou a konajú v mene ochrany občanov Slovenska, hoci na to majú minimálny až takmer nulový vojenský potenciál. „Aj v rámci NATO patríte skôr medzi čistých prijímateľov bezpečnosti než jej aktívnych poskytovateľov,“ vyjadril sa pre HN Pavel Havlíček, analytik z pražskej Asociácie pre medzinárodné otázky.
To, či sa podobná diskusia naplno otvorí aj na Slovensku, bude závisieť nielen od vývoja za našimi hranicami, ale aj od ochoty spoločnosti prijať, že obrana štátu niečo stojí. A to nielen peniaze, ale aj osobné nasadenie. Ešte vlani ministerstvo obrany prezentovalo projekt Národných obranných síl, ktoré predstavujú novú formu dobrovoľnej účasti na obrane štátu. Cieľom tejto iniciatívy je posilniť odolnosť republiky, pripraviť obyvateľov na riešenie krízových situácií a súčasne im poskytnúť atraktívne benefity, odbornú prípravu a zručnosti využiteľné v civilnom aj profesionálnom živote.
Európa sa možno nevracia presne tam, kde bola pred desaťročiami. Je však zrejmé, že obdobie, keď si mohla dovoliť brať bezpečnosť ako samozrejmosť, sa končí.
