Jeho meno sa stalo, a to nielen doma, ale aj v zahraničí, synonymom pre kolaboráciu a zradu. Pred 80 rokmi začal Vidkun Quisling písať jej záverečnú kapitolu, keď sa s požehnaním Hitlera stal predsedom nórskej pronacistickej vlády.
Dosiahol tak to, po čom dávno túžil – postavil sa na čelo národa ako jeho vodca. Lenže národ o to nestál.
Od ľavice ku krajnej pravici
Bývalý armádny dôstojník sa začal v nórskej politike angažovať ešte na sklonku dvadsiatych rokov. V tom čase uňho došlo k radikálnemu názorovému obratu. Kým dovtedy sympatizoval s ľavicou (chcel dokonca vstúpiť do komunistickej strany), zrazu sa začal verejne prezentovať ultrapravicovými postojmi.
Pod túto zmenu sa podľa viacerých názorov podpísala jeho osobná skúsenosť so stalinským režimom. V Sovietskom zväze totiž Vidkun Quisling pôsobil niekoľko rokov ako humanitárny pracovník v službách Červeného kríža a Spoločnosti národov i ako diplomat.
Po návrate do Nórska začal publikovať. Vo svojich článkoch a knihách rozvádzal teórie o nadradenosti nordickej rasy a o zaostalosti Slovanov, o úlohe Židov počas ruskej boľševickej revolúcie či o nutnosti zaviesť v Nórsku prísnu rasovú politiku.
Do popredia sa Quisling dostával vďaka podpore Frederika Prytza, podnikateľa a diplomata, s ktorým sa zoznámil ešte v Rusku a ktorý mal vo vysokých politických kruhoch vplyvných priateľov. Práve jemu vďačil aj za to, že sa v máji 1931 stal ministrom obrany.
Vo funkcii vydržal necelé dva roky a jeho pôsobenie sprevádzalo niekoľko škandálov. Opúšťal ju krátko po tom, ako sa v Nemecku chopil moci Hitler, a práve ten sa preňho stal novou inšpiráciou.
Nórov neoslovil, nacistov áno
V máji 1933 zakladá Vidkun Quisling hnutie Nasjonal Samling (Národné zjednotenie), kto...
Tento článok je určený pre predplatiteľov.
Zostáva vám 85% na dočítanie.
Zostáva vám 85% na dočítanie.
