StoryEditor

Najťažší hriech našej krajiny. Židovským transportom predchádzala masívna propaganda

25.03.2022, 10:10
Bolo ich presne 999. Najstaršia z nich mala tridsaťšesť, najmladšia pätnásť rokov. Do vagónov na prepravu dobytka odchádzali ešte pred schválením zákona, avšak s požehnaním štátu. Ničoho strašnejšieho než toho, čo sa 25. marca 1942 začalo na popradskej stanici, sa Slovensko vo svojej histórii nedopustilo.

„Zástery: 100, snehovky: 38, pyžamové blúzky: 33, kombinačky: 144,“ stojí v archívnom materiáli, ktorý predo mňa pri našom prvom stretnutí položil Alexander Bachnár. Dnes už nebohý novinár – zomrel v roku 2019 ako storočný – a boľavo blízky svedok holokaustu.

Mrazivo exaktná správa bola preňho do konca života srdcelomnou pripomienkou chvíle, keď naposledy videl svoje dve sestry. Adela a Marta sa dostali na zoznam prvej skupiny žien, ktoré boli z bratislavskej Patrónky deportované do vyhladzovacích táborov.

„Bol to strašný pocit odprevádzať ich do dobytčiaku. Tlačili sa tam desiatky žien a k dispozícii mali len dve vedrá: jedno na vodu a druhé na výkaly.“ Spomenutý zoznam vypracovali gardisti a ide o precízny súčet vecí, ktoré dievčatám zhabali. Brali všetko: pudrenky, zapaľovače, aspirín...

„Či sa to stane, neviem...“

Do prvého transportu naložili mladé ženy z rôznych okresov východného Slovenska. Vypravený bol 20.20 a okolo štvrtej nadránom nasledujúceho dňa opustil územie Slovenska pri obci Skalité smerom na poľský Zwardoň. Ani najstrašidelnejšie fantázie dievčat či ich zúfalých príbuzných sa nevyrovnali tomu, čo nastalo popoludní, keď...

Tento článok je určený iba pre predplatiteľov.
Zostáva vám 85% na dočítanie.
20. máj 2022 16:48