Viete, to je veľa, veľa spomienok. Ja som mala veľmi pestrý život, už len keď to vezmete z politickej stránky. Narodila som sa za prvej republiky, potom prišiel vojnový slovenský štát, zažila som SNP, krátke obdobie demokracie – a dlhých štyridsať rokov komunistického režimu. No a potom konečne prišla Nežná revolúcia. Všetkého tohto som bola súčasťou.
Čo je vaša najranejšia spomienka?
To je spomienka ako z rozprávky. Máte nejakú historku aj s Milanom Rastislavom Štefánikom, ktorý je vašou vzdialenou rodinou?
Môj starý otec Štefan Štefánik bol vzdialeným bratrancom otca Milana Rastislava Štefánika. Vždy, keď sme išli na návštevu k starým rodičom do Brezovej pod Bradlom, zastavili sme sa aj v susedných Košariskách, u evanjelického farára pána Valáška, ktorý žil v rodnom dome Milana Rastislava. Keď som mala okolo pätnásť rokov, mal premiéru český film o Štefánikovi, na ktorý sa prišli pozrieť aj moji starí rodičia. Cestou z kina mi starý otec rozprával, že bol veľkým priateľom s Milanovým otcom a že celý život hrali takú hru (úsmev). Môj starý otec bol bohatý, mal množstvo pozemkov a hospodárstvo, istý čas bol i spoluvlastníkom takzvanej fabriky kože. Naopak, otec Milana mal čo robiť, aby uživil svojich dvanásť detí. V tom čase totiž duchovní nedostávali plat od štátu, ale len od cirkvi – a to podľa počtu veriacich. Košariská síce boli takmer výlučne evanjelické mestečko, ale celkovo tu žilo veľmi málo ľudí. Starý otec teda požičiaval Milanovi a jeho bratom peniaze na štúdiá. Vždy svojmu priateľovi povedal: „Ja viem, že ty si poctivý človek a všetko mi vrátiš, keď budeš mať.“ Pritom dobre vedel, že tie peniaze nebude mať nikdy. Vrátilo sa mu to však v podobe dobrého pocitu, že podporil niečo zmysluplné. „Ja som mal z toho radosť, pán farár mal z toho radosť, takže je všetko v poriadku,“ hovoril mi. Keď na jeseň mleli múku, prvých päť vriec išlo vždy na Košariská. Rovnako to prebiehalo pri zabíjačke.
Váš otec za prvej republiky zastával významné š...
Zostáva vám 85% na dočítanie.