Správa, ktorú si protektorátny premiér Alois Eliáš po návrate z predpoludňajšej návštevy na stavbe budúcej diaľnice našiel vo svojej kancelárii, znie viac ako príkaz, než ako pozvánka na stretnutie. Má čo najskôr prísť do Úradu ríšskeho protektora, kde ho čaká štátny tajomník Karl Hermann Frank. Chce s ním vraj prebrať istú veľmi súrnu záležitosť.
Je sobota 27. septembra 1941 popoludní, keď Eliáš prichádza do Černínskeho paláca. Vo Frankovej kancelárii ho však namiesto štátneho tajomníka čakajú príslušníci gestapa. Ministerského predsedu zatýkajú a okamžite odvážajú na výsluch.
To je však iba začiatok. Krátko pred desiatou večer sa obyvatelia protektorátu z rozhlasového vysielania dozvedajú, že na území Čiech a Moravy je počnúc nasledujúcim dňom vyhlásený výnimočný stav.
Meno muža, ktorý vydal príkaz na zatknutie premiéra a vyhlásil stanné právo, v tejto chvíli prevažnej väčšine obyvateľov protektorátu nič nehovorí. Už onedlho sa však pre nich stane synonymom najtvrdšieho teroru.
Volá sa Reinhard Heydrich a práve dnes ráno priletel do Prahy, aby sa ujal funkcie zastupujúceho ríšskeho protektora.
Muž so železným srdcom
Adolf Hitler o ňom bude o niekoľko mesiacov hovoriť ako o „mužovi so železným srdcom“. Hoci to vysloví ako kompliment, pôjde zároveň o výstižnú charakteristiku. Heydrich mal skutočne chladné srdce a bol to človek bez štipky citu.
„Bol rodeným intrigánom s neuveriteľne presným zmyslom pre morálne, ľudské, profesionálne a politické slabosti ostatných. Jeho ambície siahali veľmi vysoko a mimoriadna inteligencia sa uňho snúbila s neutíchajúcim pozorovacím inštinktom šelmy. Akoby musel svorke rozzúrených vlkov neustále dokazovať, že práve on je ten najsilnejší,“ vyjadrí sa o ňom v budúcnosti jeho blízky spolupracovník z ríšskych bezpečnostných zložiek Walter Schellenberg.
Práve vďaka spomínaným vlastnostiam to Heydrich dotiahol v nacistickej hierarchii za krátky čas veľmi vysoko. Keď v septembri 1941 nastúpil ako Hitlerov miestodržiteľ do Prahy, mal 37 rokov, hodnosť SS-Obergruppenführera a generála polície, bol šéfom Bezpečnostnej služby i Hlavného úradu ríšskej bezpečnosti a dokonca aj prezidentom Interpolu.
Snaživý outsider
Pôvodne však chcel byť námorným dôstojníkom. Mal osemnásť, keď odišiel do Kielu a prihlásil sa do služby ako kadet. Zažíval tam však podobné ústrky ako v rodnom Halle, kde čelil posmeškom pre svoj vysoký hlas (vrstovníci ho prezývali Ziege, čiže koza), vyziabnutú postavu, či narážkam na údajný židovský pôvod.
Stal sa z neho samotár a konfrontáciám sa vyhýbal. Komplex menejcennosti, ktorým trpel, i problémy v kolektíve si kompenzoval tým, že sa usiloval bezchybne plniť všetky povinnosti a svedomito študovať. Prinieslo to ovocie a po šiestich rokoch štúdia bol ak...
Tento článok je určený iba pre predplatiteľov.
Zostáva vám 85% na dočítanie.
Zostáva vám 85% na dočítanie.