Pôvodne študentské zhromaždenie sa v priebehu pár hodín mení na masovú demonštráciu. K vysokoškolákom sa pridávajú robotníci z tovární, zamestnanci úradov, obchodov, zdravotníci, umelci... Celá Budapešť je na nohách, ľudia akoby vycítili, že sa deje niečo veľké.
Už pohľad na zeleno-bielo-červené štátne zástavy, ktoré vejú nad ich hlavami, nasvedčuje, že chcú zmenu – v strede každej, namiesto komunistického znaku, zíva totiž veľká diera. Ľudia spievajú revolučné piesne a skandujú: „Rusi domov!“ „Nagya opäť do vlády, Rákosiho do Dunaja!“
A znejú požiadavky. Sformulovali ich vysokoškoláci a podporili viaceré profesijné, ba dokonca aj niektoré stranícke organizácie. Chcú novú vládu a koniec stalinistov vo vedení štátu, demokratické voľby, hospodárske a sociálne reformy, prepustenie politických väzňov, odchod sovietskych vojsk z krajiny, právo na štrajk, slobodu tlače, zhromažďovania...
Dav, ktorého sila narastá na asi 200-tisíc ľudí, prichádza pred parlament. Na jeho balkóne sa objavuje Imre Nagy, 60-ročný bývalý premiér, reformný komunista, ktorého konzervatívni stalinisti odstránili z vedenia.
„Súdruhovia,“ oslovuje demonštrantov a tí reagujú piskotom. „Krajania a priatelia,“ opravuje sa. „Buďte trpezliví, ústredný výbor strany sa bude vašimi požiadavkami zaoberať.“
Toto však ľudia nechceli počuť. Dav píska po chvíli sa rozdeľuje. Niektorí zostávajú pred parlamentom, ďalší zamieria k soche Stalina stojacej na Námestí hrdinov a 25-metrový kolos strhávajú k zemi, čím sami spĺňajú jednu z požiadaviek. No a časť demonštrantov odchádza k budove maďarského rozhlasu.
Chcú, aby ich hlas zaznel aj v éteri. Bezpečnostné zložky strážiace budovu ich však dnu nepúšťajú a dochádza k prvým stretom. Po chvíli sa ozýva streľba...
Je neskorý večer 23. októbra 1956 a asi nikto v tejto chvíli nedokáže odhadnúť, kam situácia dospeje.
Pohár pretiekol
Nádej na vymanenie sa z područia Moskvy, ktorú v marci 1953 vyvolala u obyvateľov ko...
Zostáva vám 85% na dočítanie.