Jedenásť dní počúvali nekonečné, nudné a nič nehovoriace prejavy, pri ktorých museli predstierať záujem a poslušne odhlasovať všetko, čo bolo treba. Na sobotu 25. februára 1956, ktorá je posledným dňom rokovania XX. zjazdu Komunistickej strany Sovietskeho zväzu, tak nejeden z jeho 1 349 delegátov čaká ako na vykúpenie. Ešte posledné referáty a konečne budú môcť ísť domov.
V to ráno nie sú v zasadacej sále žiadni zahraniční hostia, žiadni novinári. Politbyro rozhodlo, že záver rokovania prebehne za zatvorenými dverami, prítomní môžu byť iba sovietski komunisti, nič sa nebude zaznamenávať a nič z toho, čo tu zaznie, sa nebude zverejňovať.
K rečníckemu pultu prichádza prvý tajomník strany Nikita Chruščov.
„Ústredný výbor strany sa po smrti Stalina začal dôsledne venovať otázke neprípustnosti glorifikácie jednej osobnosti a jej pripodobňovaniu akémusi nadčloveku s nadprirodzenými vlastnosťami boha, ktorý akoby všetko vedel, všetko videl, za všetkých myslel, všetko mohol urobiť a bol neomylný. Takáto predstava o človeku, hovorím konkrétne o Stalinovi, sa u nás pestovala dlhé roky,“ vyráža delegátom dych hneď úvodnými slovami.
V nasledujúcich chvíľach budú mať mnohí z nich pocit, že sa im to iba sníva. Nový kremeľský šéf chrlí na Stalinovu adresu jedno obvinenie za druhým, vymenúva chyby a zločiny, ktorých sa počas vlády dopustil, a doslova na ňom nenechá nitku suchú.
Je vôbec možné, že takéto niečo zaznieva verejne? Čo to má vôbec znamenať? A čo bude teraz vlastne nasledovať? V hlavách prítomných sa roja otázky, ktoré si v tejto chvíli ešte stále netrúfnu vysloviť.
Dravý outsider
Tri roky uplynuli od smrti Josifa Stalina, život v Sovietskom zväze sa však za ten čas veľmi nezmenil. Diktátorova gloriola žiarila naplno, mnohí z tých, ktorých zasiahli jeho perzekúcie, boli ešte v žalároch a gulagoch a mnohí z tých, ktorí celé roky poslušne vykonávali jeho príkazy, boli stále pri moci.
K tým druhým patril aj Nikita Chruščov. Od začiatku 30. rokov pomaly stúpal v straníckej hierarchii a za vyššími funkciami a priazňou najvyššieho išiel, tak ako mnohí iní, cez mŕtvoly. Poslušnosť a horlivosť, s akou plnil príkazy, mu pomohli nielen bez ujmy prejsť obdobím straníckych čistiek (sám sa na nich ako funkcionár podieľal), ale vyniesli ho až do najužšieho vedenia štátu.
„Stalin zosobňuje to najlepšie, čo ľudstvo má. Je nádejou i majákom, ktorý ukazuje cestu všetkému pokrokovému ľudstvu,“ ospevoval sovietskeho vodcu.
V politbyre však nepatril Chruščov k najviditeľnejším a málokto počítal s tým, že by sa po Stalinovom skone práve on mohol stať novým kremeľským šéfom. Prekvapujúco však nakoniec dokázal v straníckej „verchuške“ získať podporu a konkurentov jedného po druhom eliminoval.
S obávaným šéfom vnútra a tajnej polície Lavrentijom Berijom sa vyrovnal na stalinský spôsob – zatknutie, rýchly súd, poprava, a na nevýznamnú funkciu napokon odstavil aj ambiciózneho Grigorija Malenkova. Stále si však dobre uvedomoval, že ak chce v rámci špičky sovietskej nomenklatúry dosiahnuť suverénne postavenie, musí takzvanej starej garde, reprezentovanej napríklad Vjačeslavom Molotovom a Lazarom Kaganovičom, zasadiť rázny úder. Nemohol to však urobiť hneď.
Stra...
Tento článok je určený iba pre predplatiteľov.
Zostáva vám 85% na dočítanie.
Zostáva vám 85% na dočítanie.