Nálada v spoločnosti priam korešponduje s pochmúrnym jesenným počasím. Súdržnosť a entuziazmus, ktoré vládli na námestiach českých a slovenských miest pred dvoma rokmi pri zmene režimu, sú zabudnutou minulosťou. Vystriedal ich pesimizmus a dezilúzia.
Je november 1991, sedem mesiacov pred parlamentnými voľbami a Československo prechádza politickou krízou. Zašlo to až tak ďaleko, že prezident Václav Havel hovorí o možnom rozpustení parlamentu a vypísaní predčasných volieb.
Vyostruje sa tiež spor o podobu federácie. Ústredné a národné orgány sa stále nevedia dohodnúť na rozdelení kompetencií a už sa začína nahlas skloňovať aj slovné spojenie „rozdelenie Československa“. V tejto chvíli si to ešte väčšina ľudí nevie predstaviť, v českej časti spoločného štátu je za samostatnosť 16 percent obyvateľstva, na Slovensku 22. O rok to už bude realita.
Boľavý je aj prechod z direktívne riadeného plánovaného hospodárstva na trhové. Nezamestnanosť, liberalizácia cien a ich prudký nárast, devalvácia meny, veľký pokles reálnej mzdy a ďalšie javy sprevádzajúce radikálnu ekonomickú reformu sa tiež významne podpisujú pod rastúce napätie v spoločnosti a odbory dokonca avizujú celoštátny výstražný štrajk.
A predsa všetky tieto i ďalšie problémy na istý čas ustúpia do úzadia. Zatieni ich udalosť, ktorá sa odohrá v Leopoldove.
Pôjdeme aj cez mŕtvoly!
Len pred 20 mesiacmi bola tamojšia väznica dejiskom najväčšej vzbury väzňov v československých dejinách. Trvala niekoľko týždňov a potlačiť sa ju podarilo až po ráznom zásahu, pri ktorom museli byť nasadené dovtedy nevídané sily a prostriedky. Výsledkom bol jeden mŕtvy, štyri desiatky zranených a miliónové škody.
Poškodenie objektov bolo také rozsiahle, že sa dokonca objavili úvahy o zrušení tohto ústavu, z pohľadu kapacity najväčšieho svojho druhu na Slovensku. To sa napokon nestalo, naopak, padlo rozhodnutie o jeho rekonštrukcii. Počas nej leopoldovská väznica funguje ďalej, pravdaže, s obmedzenou kapacitou. Počet trestancov sa zredukoval z asi dvetisíc len na vyše tristo.
Sú medzi nimi aj siedmi muži, ktorých mená onedlho obletia celú republiku. Všetci sú zaradení v tretej, čiže najťažšej nápravnovýchovnej skupine.
Za lúpež si tam od januára 1990 odpykáva trest 22-ročný Miloš Uriga. Na slobodu sa má dostať v roku 1997.
O rok mladší Václav Fedák „sedí“ od septembra 1990 za krádež a trest mu vyprší v júni 1994.
Bartolomej Botoš má 26 rokov, za lúpež a pokus o znásilnenie ho súd poslal za mreže v januári 1988 a na slobodu má vyjsť v lete 1999.
O rok mladší je od neho Vladimír Duda, ktorý si od februára 1991 odpykáva trest za krádež a za mrežami má byť do septembra 1998.
Dvadsaťročný Dalibor Bajger, odsúdený v auguste 1989 za vraždu, má brány väzenia opustiť až v apríli 2000.
Najdlhšie, od roku 1982, si trest odpykáva tridsiatnik ...
Tento článok je určený iba pre predplatiteľov.
Zostáva vám 85% na dočítanie.
Zostáva vám 85% na dočítanie.