Hlavného podozrivého Alberta DeSalva až v roku 2013 vďaka analýze DNA usvedčili minimálne z jednej z bostonských vrážd. V tom čase bol však už 40 rokov mŕtvy, sám skončil pod rukou vraha.
„Vždy som mal neodolateľnú túžbu po sexe. Milovať sa päťkrát alebo šesťkrát denne mi sotva stačilo. Vždy som to potreboval viackrát. Táto neukojiteľná túžba ma nikdy neprešla...“ Takto vysvetľoval svoje činy pred psychiatrami a policajtmi Albert Henry DeSalvo.
Polepšovňa a malý zločinec
V 30. a 40. rokoch minulého storočia vyrastal v Chelsei, meste blízko Bostonu. Od svojich šiestich rokov kradol, od desiatich sa oddával sexu so ženami i mužmi. Ako dvanásťročný putoval DeSalvo do polepšovne.
„V Lymane sme sa mali naučiť dobrým veciam, aby sme sa mohli vrátiť do spoločnosti. Tomu sa môžem iba zasmiať. V skutočnosti som sa tam naučil tie najneuveriteľnejšie a najnepredstaviteľnejšie prasačiny. Keď vyjdete z Lymanu, myslíte ako zločinec a ste dieťa, ktoré sa vyzná vo všetkých sexuálnych perverznostiach. Ale nechcem viniť Lyman za to, aký som. Za to môžem iba ja sám. Niektorí psychiatri tvrdia, že by som mohol súdiť spoločnosť. Ale to ja nechcem. Každý muž koná tak, ako chce on sám,“ priblížil Stéphane Bourgoin DeSalvovu výpoveď v knihe Sérioví vrahovia.
DeSalvo vyrastal v zúfalej rodinnej situácii. Videl, ako sa otec vracia domov opitý, vodí si tam prostitútky a mláti matku. Často musela preto u nich zasahovať polícia. Otec bral matke peniaze na jedlo, Albert so súrodencami hladovali. V 16 rokoch zanechal školu a túlal sa denne po meste, kradol, vykrádal domy a neustále myslel na sex.
Do práce sa mu nechcelo, a tak v 18 rokoch, po ďalšom pobyte v polepšovni v Lymane, narukoval do armády. Slúžil sedem rokov, istý čas dokonca ako vojenský policajt. V Nemecku, kde sa zdržiaval, si našiel manželku Irmgardu. Nesmierne ju miloval, ale ona nedokázala a nechcela vyhovieť sexuálnemu apetítu svojho manžela. Podľa vlastných slov už v Nemecku začal DeSalvo preto znásilňovať ženy.
V roku 1958 ho po návrate do USA chytili v New Jersey pri vlámaní. Z armády musel odísť, súdu sa však vyhol. Teda v tej chvíli. DeSalvo ďalej lúpil a v jednom byte sa dokonca pokúsil znásilniť ženu, pričom ju škrtil. Čin nedokonal a napokon dostal tri roky väzenia. Pustili ho však už po 11 mesiacoch, v apríli 1962.
Som tu kvôli tej oprave
Štrnásty jún 1962 bol pre Boston veľmi dôležitým dátum. Obchodná komora oznámila spustenie kampane za „Nový Boston“, ktorá mala priniesť renováciu mestských štvrtí, rovnako ako uvedenie nových priemyselných odvetví. Do tejto renovácie sa malo investovať osem miliárd dolárov. A v tento deň malo dvestotisíc Bostončanov aj mimoriadnu príležitosť uvítať astronauta Alana B. Sheparda.
Inžinier Juris Slesers sa večer okolo siedmej vydal za svojou matkou Annou do bytu a mali spolu ísť do kostola. Lenže 55-ročná žena na klopanie nereagovala a neotvárala. Jej syn nemohol tušiť, že ju o niekoľko hodín skôr zastihla nevítaná návšteva.
„Zaklopal som na dvere bytu číslo 3 F. Otvorila mi žena oblečená do modrých flanelových šiat. Mala najprv strach, ale ja som nestratil výrečnosť a tváril som sa, že je mi úplne fuk, či ma pustí alebo nepustí dovnútra. Rozprával som veľmi rýchle a ona nechápala, čo jej vlastne hovorím. To isté som si vyskúšal na stovkách žien. A takmer všetky ma pustili ďalej. Som tu kvôli tej oprave.“
Slesersová pustila DeSalva do bytu, on ju napadol, znásilnil a uškrtil opaskom z jej šiat. O pol ôsmej vyrazil Slesers dvere matkinho bytu. Vraždu niekoľko dní rozoberala miestna tlač, podľa polície sa žena stala obeťou zlodeja, ktorý sa rozzúril, že nenašiel v byte nič cenné a zabil ju.
Presne o dva týždne neskôr vraždil DeSalvo znova, keď napadol v jej byte 85-ročnú Mary Mullenovú. Na tento zločin upozornil DeSalvo políciu neskôr sám, lekári totiž určili ako príčinu úmrtia infarkt.
DeSalvo už dvakrát vyskúšal, aký je to pocit vziať niekomu život. A opäť vraždil, už po ďalších dvoch dňoch.
„Bolo ráno 30. júna 1962, keď som zastavil v Lynne pred domom číslo 72. Ten barák som už poznal, pretože som sa v ňom pokúsil dostať jednu ženu, tridsaťpäťročnú pekne stavanú brunetku, na ktorú ale moje reči nepôsobili, takže som musel odísť bez toho, že by som jej niečo urobil. Pred dverami z tmavého dreva s priezorom, vedúcimi do bytu, v ktorom bývala Helena Blakeová, stáli dve fľaše s mliekom. Keď som jej hovoril, že musím v byte niečo opraviť, tie fľaše som zobral, ale dával som si bacha, aby som na nich nenechal odtlačky prstov.“
Štyri vraždy za 16 dní
DeSalvo použil osvedčenú metódu. Nahovoril 65-ročnej žene, že ide niečo opraviť. Keď Blakeová váhala, či ho má pustiť, otočil sa a tváril sa, že odchádza. To zabralo a ona ho pustila. Vo vnútri ju napadol, dohrýzol na celom tele a uškrtil podprsenkou. Byt vykradol a odišiel. Lenže jeho vyčíňanie sa v ten deň ešte neskončilo. V inej časti mesta popoludní brutálne napadol 68-ročnú Ninu Nicholsovú. Znásilnil ju, zaškrtil, pohrýzol a nakoniec jej medzi nohy napchal fľašu od vína.
DeSalvo zavraždil v priebehu 16 dní v Bostone štyri ženy, polícia vedela o troch obetiach vraha, ktorému začala hovoriť „Škrtič“. Aj po poslednej vražde, podobne ako v prípadoch Anny Slesersovej a Heleny Blakeovej, policajtov miatol spôsob, akým sa vrah dostal dnu. Nikde nebola žiadna stopa po násilnom vniknutí.
Boston začal panikáriť. V novinách sa objavovali titulky ako „Tajomný vrah“ či „Tajomný škrtič“. Ľudia si vo veľkom kupovali psy, útulky sa vyprázdnili, z obchodov mizli strelné zbrane a zabezpečovacie zariadenia na dvere.
„Bolo to už viac než jeden a pol mesiaca, čo boli Blakeová a Nicholsová mŕtve. Keď ma to znova chytilo, začal som ako obvykle jazdiť bezcieľne po meste. Ten dom som nepoznal. Na Grove Street som našiel voľné miesto na zaparkovanie, a tak sa to stalo. Chápete? Nechávam sa viesť náhodou. Keby tam to voľné miesto nebolo, nikdy by som Idu Irgaovú nezabil. V tom čase mali všetci strach zo Škrtiča. Hovorilo sa o ňom v novinách, v rádiu aj v televízii. Pozeral som sa na správy s Irmgardou aj s deťmi. Ľudio, a najmä osamelé ženy, boli varované, ale ja som nikdy nemal žiadny problém dostať sa do ich bytov. Vždy to bolo nesmierne jednoduché, takže to vyzeralo, ako keby sa priamo vysmievali nejakej opatrnosti. Keby to brali vážne, boli by dnes nažive,“ povedal DeSalvo.
V ten deň uškrtil obliečkou na vankúš 75-ročnú Idu Irgaovú. Polícia potom vytvorila tri špeciálne tímy na chytenie Škrtiča. Ten medzitým opäť udrel.
„Devätnásteho augusta som zabil Irgaovú a nasledujúci deň to na mňa opäť prišlo. Dlhé hodiny som bezcieľne jazdil sem a tam, až som sa nakoniec ocitol v Dorchesteri. Hľadal som ženské mená na poštových schránkach a stlačil som zvonček interfónu pri prvom mene, ktoré som našiel. Tá žena bývala na prvom poschodí a ja som zaklopal na jej dvere. Mala veľký strach a rozprávala sa so mnou iba cez zavreté dvere.“
Boston panikáril a bál sa
DeSalvo bohužiaľ opäť dokázal 67-ročnú Jane Sullivanovú presvedčiť, aby mu otvorila. Potom sa opakoval jeho vražedný scenár. Znásilnenie, uškrtenie a v záchvate hnevu vrazil bývalej zdravotnej sestre medzi nohy metlu. Políciia si znovu márne kládla otázku, ako sa vrah dostal bez násilia do bytu od prírody nedôverčivej ženy.
Boston sa bál. Päť známych obetí v priebehu dvoch mesiacov – tajomný Škrtič naháňal ženám hrôzu. Lenže potom začali ubiehať týždne a ďalšia vražda neprichádzala, ani polícia nemala žiadne nové správy o postupe vo vyšetrovaní. Pomaly sa začalo na prípad medzi ľuďmi i v novinách zabúdať...
Keď sa Škrtič vrátil, boli detektívi zmätení. Vrah sa opäť dostal do bytov obetí bez použitia násilia, ale ženy boly tentoraz veľmi mladé - 19, 20 a 23 rokov, s výnimkou 69-ročnej Mary Brownovej, ktorá však vyzerala oveľa mladšie. Je to ten istý Škrtič, alebo ho niekto začal napodobňovať? pýtali sa vyšetrovatelia po štyroch vraždách medzi 5. decembrom 1962 až 6. májom 1963. Spôsob zabitia bol však rovnaký, boli zaškrtené kusom ich vlastného oblečenia. A rovnako ako v minulých prípadoch, umiestňoval vrah telá niektorých obetí do bizarných polôh s odhalenými pohlavnými orgánmi.
Osemnásteho februára 1963 sa dostal DeSalvo do bytu 30-ročnej Gertrudy Gruenovej. „Viete, že ste veľmi pekná? Mohli by ste sa stať modelkou. ’Ja? Modelkou? No to je fór!’ Smiala sa, ale ja som cítil, že je veľmi nervózna a nedôverčivá. Ak som to chcel urobiť, musel som to urobiť rýchlo, pretože jej nervozita každou minútou stúpala. Existovalo riziko, že začne volať o pomoc. ,Nežartujem. Platí sa za to tridsať až štyridsať dolárov za hodinu. Poznám jedného chlapíka, ktorý v tej brandži pracuje. Mohol by vám pomôcť začať,“ hovoril DeSalvo.
Potom už nevydržal a napadol ju. Žena sa však zúrivo bránila a útočníka silno pohrýzla. DeSalvovi striekala z prstov krv, a preto ušiel. Vyšetrovatelia boli presvedčení, že muž, ktorý sa pokúsil zavraždiť Gertrudu Gruenovú, je naozaj Škrtič. Žena síce dokázala opísať jeho postavu, i to, čo mal na sebe, ale vôbec si nedokázala spomenúť na rysy jeho tváre. Ani psychiatrom a hypnotizérom sa nepodarilo jej zablokovanú pamäť uvoľniť.
Netvor za dverami
Škrtič mal šťastie. Potom bol opäť takmer tri mesiace kľud. „Bol pondelok 6. mája 1963 okolo pol deviatej ráno a išiel som do práce, keď to na mňa znovu prišlo. Zamieril som naslepo do Cambridgu. Vybral som si meno a stisol som tlačidlo. Ozval sa zvonček. Niekedy som sa sám seba pýtal, ako mohli byť tie ženy také hlúpe, že otvorili dvere bez toho, aby vedeli, kto tam dolu je. Mohol to byť ktokoľvek, akýkoľvek netvor, dokonca to mohol byť aj Bostonský škrtič... Keby som bol na ich mieste, dával by som si sakramentský pozor.“
Cynické slová Bostonského škrtiča patrili 23-ročnej mezzosopranistke Beverley Samansovej. Inteligentné dievča DeSalva svojimi rečami rozzúrilo do nepríčetnosti, preto tentoraz svoju obeť ubodal. Ale napriek tomu jej symbolicky omotal jej bielizeň okolo krku. Polícia nevedela, či ide o Škrtiča, alebo nie. V tomto štádiu vyšetrovania stále verila, že zavraždených žien je osem, v skutočnosti ich bolo už desať.
Počas leta a jesene 1963 ničila Boston vojna gangov, výsledkom ktorej bola smrť asi štyridsiatich gangstrov. Škrtič opäť zmizol z novín i podvedomia Bostončanov. Pripomenul sa im však opäť 8. septembra. Opakoval sa rovnaký scenár pri zatvorených dverách: „’Nie je to zvláštne, že pracujete v nedeľu?’ Viete, robíme čo môžeme. Inak by sme to nikdy nedokončili. ‚Prepáčte, že som taká podozrievavá. V týchto časoch človek nevie, kto mu zaklope na dvere.’ Potom s úsmevom dodala: Ako mám vedieť, či nie ste Bostonský škrtič?’ Môžem odísť, ak chcete. ,Nie, ale ponáhľajte sa, nemám veľa času.’“ Dôvera se vypomstila 50-ročnej Evelyn Corbinovej. DeSalvo ju uškrtil pančuchami.
Podľa generálného prokurátora Edwarda Brooka smrť v tomto prípade „nastala v dôsledku ručného škrtenia. Niektoré detaily vraždy a naaranžovanie zločinu však naznačujú, že v mozgu vraha prevládal faktor imitácie. Jeho znalosti detailov predošlých zločinov sú zrejme natoľko nedostatočné, že naozaj ide len o napodobňovanie.“
V tejto chvíli si mnohí policajti skutočne mysleli, že by mohli existovať viac než dvaja Bostonskí škrtiči, pretože ak medzi jednotlivými vraždami existovali nejaké podobnosti, existoval i rovnaký počet odlišností, napísal Bourgoin v knihe Sérioví vrahovia.
Škrtiča zatienil JFK
Prešlo 75 dní od vraždy Corbinovej, keď do rúk vraha padla 23-ročné hanblivé dievča Jeanne Graffová. Mala komplexy z akné a z príliš veľkých pŕs a bola hlboko veriaca. Jej smrť z 23. novembra 1963 žiadny veľký rozruch nevyvolala. Zraky celého sveta smerovali do Dallasu, kde bol deň predtým zastrelený prezident John Fitzgerald Kennedy.
Štvrtého januára 1964 zaklopal Škrtič na dvere 19-ročnej sekretárky Mary Sullivanovej. „Moje ruky úplne prirodzene vyleteli k jej krku a začali ju škrtiť. Pritlačil som jej na krk oba palce. Pokúsila sa zdvihnúť. Pamätám sa, že v tej chvíli som si pomyslel, že je to naposledy, čo také niečo robím. Prečo? Neviem. Bolo to niečo, čo som cítil veľmi silno,“ povedal DeSalvo psychiatrom.
Polícia bola v tom čase stále bezradná. Škrtič totiž nevraždil iba v Bostone, ale aj na predmestiach. A spolupráca medzi jednotlivými policajnými okrskami bola zúfalá. Až v polovici januára 1964 usporiadal bostonský policajný náčelník veľké stretnutie ľudí zo všetkých okrskov, k ničomu to ale neviedlo. Novinári potom kriticky vo svojich článkoch kládli mnohé otázky: „Prečo sa detektívi zo všetkých inkriminovaných okrskov nikdy nestretli, aby si vymenili informácie? Prečo neboli všetky informácie o každom zločine zhromaždené na jednom mieste a prečo neboli sprístupnené všetkým oddeleniam polície? Prečo boli niektoré lekárske správy dané k dispozícii bostonskej polícii až v januári 1963, teda sedem mesiacov po vražde prvej obete? Prečo existuje taká kontroverzia medzi jednotlivými Škrtičovými zločinmi? Koľko je naozaj obetí, jedna, dve, tri alebo ešte viac?“
Vrah psychosexuálne vyrástol
Detektívi preverovali veľa stôp. Ale márne. V priebehu apríla 1964 začal vyšetrovateľom pomáhať tím tvorený lekarmi a psychiatrami. Tí dospeli po týždňoch skúmania k záveru, že v Bostone a blízkom okolí vyčíňajú dvaja Škrtiči. Jediný, kto nesúhlasil, bol psychiater James Brussel.
„Myslím si, že máme dočinenia s jediným Škrtičom. Rozdiely v spôsobe, akým svoje vraždy vykonával, sú dané zmenami osobnosti, ktorými tento človek prešiel. Za dva roky psychosexuálne vyrástol, z detstva prešiel cz pubertu až do dospelosti. Ale to sa prejavilo tým najhroznejším možným spôsobom. Preskúmajme stopy spermií a vývoj jeho sexuálneho násilia. Prvých päť obetí, starších žien, nemalo spermie vo vagíne. Boli znásilnené pomocou nejakého predmetu alebo ručne. Malý chlapec sa ešte so ženou nevie milovať, preto polícia nenašla žiadne stopy po penetrácii. A Škrtič konal ako dieťa,“ šokoval Brussel svojich kolegov.
No a potom 27. októbra 1964 napadol Škrtič ženu známu ako pani Z. Spútal ju, ale neznásilnil. Asi po hodine jej povolil putá a uvoľnil zapchaté ústa. „O niekoľko minút sa budeš môcť vyslobodiť. Ospravedlňujem sa. Je mi to vážne ľúto,“ povedal jej útočník.
Pani Z. na polícii nakreslila identikit a jeden z detektívov zistil, že toho muža už videl. Na kresbe bol Albert DeSalvo, ktorého spoznal pred tromi rokmi, keď bol odsúdený za napadnutie. Policajti pozvali DeSalva na komisariát, kam prišiel okolo pol deviatej večer 2. novembra 1964. Pani Z, bola vo vedľajšej miestnosti a identifikovala ho ako útočníka. Šiesteho novembra však DeSalva súd v East Cambridge prepustil podmienečne na slobodu na kauciu osemtisíc dolárov.
V tej chvíli ho nikto so Škrtičom nespájal. Jeho meno len pridali k tisícom iných podozrivých v prípade sériového vraha. Sudca potom nariadil DeSalva umiestniť do nemocnice Bridgewater pre duševne chorých zločincov, kde mali posúdiť jeho psychický stav. Pri pobyte tam začal DeSalvo naznačovať, že spáchal strašné zločiny. Jedenásteho februára 1965 poznamenal jeden z ošetrujúcich lekárov do spisu svojho pacienta, že „DeSalvo je vystavený obrovskému tlaku: evidentne chce niečo povedať.“
Bol Škrtičom Nassar?
DeSalvo bol v nemocničnej izbe niekoľko mesiacov spolu s Georgom Nassarom, dvojnásobným usvedčeným vrahom. Tomu sa nakoniec priznal, že je Bostonský škrtič. Nassarov advokát to potom prezradil úradom. Počas marca 1965 sa začali objavovať aj v tlači správy, že Škrtič sedí v Bridgewateri.
Niektorí policajti ale DeSalvovmu priznaniu neverili, podľa nich bol Nassar Škrtič a svojho spolubývajúceho iba presvedčil, aby sa priznal. DeSalvo sa pri výpovediach síce často mýlil, ale poznal rôzne detaily zločinov, ktoré sa na verejnosti neobjavili. Pamätal si napríklad aj také detaily, ako bolo to, čo mali obete v zásuvkách stolov.
V januári 1967 bol DeSalvo odsúdený za niekoľko znásilnení na doživotný trest. Súd sa vôbec nezaoberal prípadom Bostonského Škrtiča. DeSalvov obhajca totiž vymohol dohodu, že polícia nebude môcť používať priznanie jeho klienta. DeSalva namiesto do väzenia odviezli opäť do nemocnice Bridgewater. Už 24. februára 1967 sa mu však odtiaľ podarilo s dvomi ďalšími väzňami ujsť.
Vo svojej cele nechal list. V ňom sa za útek ospravedlňoval a oznamoval, že ušiel iba preto, že potrebuje pomoc a že chcel len opustiť Bridgewater, kde mu neposkytujú žiadnu terapeutickú ani psychiatrickú pomoc. List sa končil vyhlásením, v ktorom DeSalvo sľuboval, že nikomu neublíži. O 36 hodín neskôr sa napokon sám prihlásil úradom. Počas pobytu na slobode naozaj nikomu neublížil. DeSalvo dosiahol svoje. Premiestnili ho z Bridgewateru do väzenia Walpole v štáte Massachusetts.
Tam 25. novembra 1973 našli v zamknutej cele 42-ročného DeSalva mŕtveho. Niektorý spoluväzeň ho bodol šesťkrát do srdca. Vražda bola dôsledkom obchodu s drogami, ku ktorému vo väzení dochádzalo. Podľa špekulácií sa DeSalvovi vypomstilo, že za mrežami predával drogu „speed“ za nižšiu cenu, než gangy. Jeho vraha sa nepodarilo nikdy vypátrať.
Dôkazy DNA po 40 rokoch
Mnohí novinári, experti i policajti celé desaťročia po DeSalvovej smrti spochybňovali jeho priznanie. Podľa nich Bostonský škrtič stále behá po slobode. DeSalva totiž so zločinmi nespájal žiadny priamy dôkaz. Rozpory vo výpovediach nemohol nikto objasniť.
Jedným z najhlasnejších kritikov oficiálnej verzie bola aj DeSalvova rodina. „Albert sa podľa mňa priznal len pre peniaze. Za informácie vedúce k chyteniu Škrtiča vypísali odmenu 10-tisíc dolárov. Myslím si, že to urobil iba kvôli tomu,“ povedal v dokumente Born to Kill? brat Richard DeSalvo.
Veľa pochybností vládlo aj okolo poslednej Škrtičovej obete – 19-ročnej Mary Sullivanovej. V roku 2000 sa snažila tak rodina DeSalvovcov, ako aj Sullivanovcov obnoviť vyšetrovanie. Ani rodina obete neverila, že Bostonským škrtičom bol DeSalvo.
Ten tvrdil, že Sullivanovú zaškrtil rukami, pitva však odhalila, že to bylo nejakým predmetom. DeSalvo tiež hovoril, že dievča najprv znásilnil a až potom zabil. Aj to pitva spochybnila. A DeSalvo nepovedal ani správny čas smrti (podobne ako v niekoľkých ďalších prípadoch Škrtiča).
V roku 2013 dal prokurátor po 40 rokoch exhumovať DeSalvove pozostatky. Expertíza jasne spojila jeho DNA s DNA z tela Sullivanovej. DeSalvova rodina napriek tomu trvá na nevine ich príbuzného...