Sivé more na obzore splývalo so zamračenou oblohou. Nad pobrežím ostrovčeka Oléron v Biskajskom zálive sa ťahal spodný okraj mrakov. Dnes už bezmenný rybár prechádzajúci po rozbahnenej pláži si všimol niečo neobvyklé. Na správaní sa vĺn bolo čosi zvláštne. Namiesto toho, aby sa plazili po piesku a rozpúšťali sa v kameňoch ako každý deň, na jednom mieste vystrekovali, ako by im niečo kládlo odpor. To, čo z diaľky vyzeralo ako kus dreva, bolo v skutočnosti telo bábätka.
Rybár vydesene odskočil. „Muselo byť vo vode niekoľko dní,“ pomyslel si. „More urobilo svoje: čajky, ryby a nakoniec vláčenie po ostrých kameňoch.“
Niekoľkokrát sa zhlboka nadýchol. Potom si všimol ďalšie miesto, kde sa z blata zdvíhali spŕšky morskej peny. A ďalšie. Nepotreboval sa už o ničom presviedčať. Otočil sa a bežal k svojej loďke, aby sa čo najrýchlejšie dostal z toho strašného miesta, kde more vyhadzuje na breh detské mŕtvoly.
Bolo 18. júna 1931 a more začalo vydávať utopených z lode Saint-Philibert.
Nebolo jasné, či ešte pláva, alebo sa už potápa
Od smrti svätého Filiberta uplynuli storočia. Cez Noirmoutier sa prevalili pustošiace a plieniace hordy útočníkov, ktorí sa prihnali s búrkou zo severu na svojich štíhlych lodiach. Vikingovia, Normani, Francúzi, Angličania a nakoniec zasa Francúzi sa vystriedali v držaní ostrova presláveného nádhernými dubovými alejami a predovšetkým záplavou mimóz.
A práve mimózy, tieto rastliny prezývané aj hanblivky alebo citlivky, asi najskôr môžu za všetko, čo sa odohralo 14. júna 1931 medzi ostrovom Noirmoutier a francúzskou pevninou. Za smrť piatich stoviek ľudí totiž podľa rozhodnutí súdov žiadny človek neniesol zodpovednosť.
V roku 1923 spustili na vodu najnovší prírastok do vcelku podivuhodnej zbierky plavidiel tvoriacich flotilu Nanteskej paroplavebnej spoločnosti. Len pred piatimi rokmi utíchla vrava vojny, ktorej jej súčasníci hovorili Veľká. Teraz sa Francúzsko, ktoré za víťazstvo v nej zaplatilo ukrutnú ľudskú i materiálnu daň, spamätávalo. Vďaka vojnovým náhradám, ktoré víťazi vymerali porazenému Nemecku, mohli na zábavu pomýšľať aj tí najmenej majetní. A práve pre nich dali lodiari z Nantes postaviť Saint-Philiberta.
Loď, ktorej osud prisúdil neblahú úlohu stať sa Titanikom Biskajského zálivu, sa s obrovským plávajúcim palácom, ktorého potopenie si v roku 1912 vyžiadalo viac než 1 500 životov, nemohla porovnávať. Titanic bol dlhý 268 metrov, Saint-Philibert 32 metrov. To je mimochodom o meter menej, ako meral Titanic na mieste najširšieho zakrivenia bokov. Anglická veľkoloď mohla dosiahnuť rýchlosť vyše 22 uzlov, Saint-Philibert mal parný stroj – alebo skôr strojček – s výkonom 22 koní. Výtlak: 189 ton.
Saint-Philibert postavili ako výletné plavidlo sladkovodného typu s takmer plochým trupom pre zníženie ponoru a tupou provou. Najviac zo všetkého sa podobal na vlečnú loď. Francúzska škola navyše v tom čase presadzovala také dramatické konštrukčné prvky, že nebolo na prvý pohľad jasné, či loď ešte pláva, alebo sa už potápa. Nad priebežnou pasažierskou palubou malého parníka sa týčila kormidelnícka búdka a ešte nad ňou vysokánsky osemmetrový komín.
Aj pri prevádzke lode na pokojnej riečnej vode stačilo, aby sa cestujúci zhromaždili na jednom boku a Saint-Philibert sa naklonil až o desať stupňov.
Napriek tomuto všetkému zodpovedný orgán, Bureau Veritas, túto loď s problematickými plavebnými vlastnosťami a slabým pohonom schválil ako vhodnú na prepravu päťsto cestujúcich.
Osem rokov sa Saint-Philibert plavil po rieke Loire. Až do osudnej júnovej nedele roku 1931.
More bolo najprv pokojné
Riaditeľstvo jednej z veľkých tkáčovní v Nantes sa v lete roku 1931 rozhodlo usporiadať pre zamestnancov a ich rodinných príslušníkov výlet na neďaleký ostrov Noirmoutier. Pätnásťmíľová jazda z ústia Loiry tam, kde sa jej sladká voda mieša s morom Atlantiku, a prechádzka po ostrove plnom nádherne a omamne voňajúcich mimóz, mali robotníkom vyhnať z hláv klíčiace myšlienky na štrajk. Neuplynuli ani dva roky od čierneho piatka na newyorskej burze a továrne obchádzali agitátori politických strán, ktoré dnes označujeme ako extrémistické.
V nedeľu 14. júna sa tkáči, ich ženy a deti začali naloďovať na palubu Saint-Philiberta. Pršalo. Veľké kvapky plieskali o špinavú vodu v ústí Loiry, ale kapitán Ollive si z toho nerobil ťažkú hlavu. Pozoroval, ako na palubu prúdia ďalší a ďalší pasažieri. Podľa výkazu, ktorý sa objavil ako dôkaz pri súde, prejednávajúcom v roku 1933 stratu lode Saint-Philibert, sa parníček od móla odpútal s 507 ľuďmi na palube. Z toho sedem mužov tvorilo posádku.
Číslo však nie je presné. Na cestu k Noirmoutieru sa predalo päťsto lístkov, ale napríklad deti mali vstup na loď zadarmo a navyše nie je vôbec jasné, koľko sa nalodilo čiernych pasažierov. Posádka Saint-Philiberta mala pred neobvyklou plavbou po slanej vode iné starosti než sa hrať na sprievodcov.
Potom dážď ustal. Vyšlo slnko a Saint-Philibert sa vydal na poslednú plavbu. Na nábreží sa zhromáždili vari tri tisícky ľudí. Mávali na rozlúčku tým, ktorých v tej chvíli považovali za šťastnejších. Loď s bafkajúcim vysokým komínom sa zmenšovala, kým z nej nebola iba maličká bodka, ktorá zakrátko zmizla za obzorom. Ľudia sa pomaly začali rozchádzať.
Na preplnenej palube Saint-Philiberta vládla v prvých minútach cesty dobrá sviatočná nálada. Ale potom sa začal zdvíhať vietor. Loď urobila krátku zastávku vo veľkom prístave St. Nazaire a potom sa jej tupá prova znova prácne zahryzla do vĺn Loiry. Vietor zosilnel a hnal po hladine ostré krátke vlny. Prví cestujúci začali pociťovať slabosť a nevoľnosť, neklamné príznaky začínajúcej sa morskej choroby. Onedlho sa už snažili vyhľadať nejaké odľahlejšie zákutie, aby uľavili rozbúrenému žalúdku.
Po päťhodinovej plavbe Saint-Philibert konečne dorazil k drevenému mólu ostrova Noirmoutier. Cestujúci si s úľavou vydýchli a chopili sa košov, v ktorých mali pripravené jedlo a pitie na pikniky. Mnohí z nich sa vydali zbierať mimózu.
Inštinkt ich hnal na opačnú stranu lode, a to bol koniec
Na Noirmoutieri sa výletníci zdržali asi tri hodiny. Potom sa nad dubovými hájmi a pláňami obrastenými mimózou rozľahol zvuk sirény Saint-Philiberta. Ľudia sa pomaly zdvíhali na odchod. Kapitána Olliva znepokojoval silnejúci južný vietor a naliehal na pasažierov, aby urýchlili návrat na palubu. Asi tridsať ľudí predchádzajúci pobyt na zmietajúcej sa lodi príliš nenadchol a rozhodli sa počkať na odliv. Ten im neskôr umožnil použiť úzku drevenú lávku spájajúcu ostrov s pevninou.
Keď Saint-Philibert odrážal od móla, zmenil sa vietor na západný. Parník bol k nemu otočený ľavobokom a okná salóna začali zalievať spenené vrcholky vĺn. Pretože mala loď vysokú nadstavbu a malý ponor, nakláňala sa na vlnách čoraz viac. Nízky výkon parného stroja nestačil na to, aby sa dala dobre ovládať a stáčala sa „pod vietor“. To znamená, že sa Saint-Philibert nakláňal čoraz viac na pravý bok, kým ľavobok zdvihnutý z vody vytváral väčšiu a väčšiu plochu, do ktorej sa víchor mohol opierať.
Vzdialenosť medzi Noirmoutierom a mysom St. Gildas nie je veľká. Stačilo by ho oboplávať a Saint-Philibert by sa aj s päťsto ľuďmi na palube dostal do závetria. Ale keď začal blízko mysu pomaly a ťažkopádne meniť kurz, opreli sa živly do jeho ľavoboku plnou silou.
Vlny vyrazili okná na salóne a vydesení ľudia sa inštinktívne vrhli na pravú, záveternú stranu. Na tú, ktorá bola už predtým výrazne naklonená do mora. Mizerná stabilita lode, ktorá sa nemala vôbec plaviť v slanej vode, sa teraz prejavila naplno.
Saint-Philibert sa položil na pravobok a oprel sa komínom o hladinu. Vlny v tej chvíli pripomínali chápadlá, ktoré nešťastnú loď sťahovali do hlbín. Vzápätí prišla ďalšia veľká vlna hnaná silným západným vetrom. Keď sa prehnala, nebolo po Saint-Philiberte na rozbúrenej hladine a 500 ľuďoch na jeho palube ani pamiatky.
Pri rozbore príčin, ktoré viedli ku katastrofe, uviedol dozorca zo záchrannej stanice St. Gildas toto: „Pozoroval som loď ďalekohľadom. Keď sa blížila k bójam označujúcim plytčinu, na okamih som sa zahľadel inam. Zdôrazňujem, že len na okamih. Keď som sa opäť pozrel späť, nič tam už nebolo. Táto časť zálivu bola pustá, všade iba vlny. Najprv som si pomyslel, že mi parník zakrývajú vrcholky vĺn, ale ten už v skutočnosti zmizol pod hladinou.“
Saint-Philibert sa potopil necelých osem míľ od St. Nazaire. Napriek tomu, že pomoc dorazila veľmi rýchlo, v priebehu necelej polhodiny, bol konečný účet katastrofy desivý. Lodivodský čln vytiahol z vody siedmich ľudí, ktorí sa držali drevenej lavičky zmetenej vlnami z paluby topiaceho sa parníka. Ôsmy stroskotanec sa niekoľko hodín držal bóje označujúcej začiatok plytčiny St. Gildas, kým ho záchrancovia našli a vytiahli z vody.
To bolo všetko. Nikto ďalší stroskotanie Saint-Philiberta neprežil, ale to v tej chvíli ešte nik netušil. Zostávala nádej.
Vyšetrovanie
Budovu plavebnej spoločnosti v Nantes celý večer obklopoval dav ľudí, ktorí len pred pár hodinami mávali z nábrežia svojim blízkym, plaviacim sa na Saint-Philiberte. Ako sa čakanie na ich návrat z výletu predlžovalo, rástla nervozita. Ľudia sa pozerali k ústiu Loiry zahalenej do búrky.
S postupujúcou nocou sa narastajúca neistota menila na desivé vedomie, že sa niečo stalo. Ale čo? Zdržal sa Saint-Philibert na Noirmoutieri, kde kapitán vyčkáva, až sa búrka preženie? Čokoľvek zistiť nebolo možné. Búrka rušila signál slabých vysielačiek pobrežných pozorovacích staníc, takže v Nantes vôbec nevedeli o tom, čo sa odohráva iba pár míľ od nich.
Až nad ránom vydalo ministerstvo námorníctva krátke vyhlásenie, že sa Saint-Philibert prevrátil pod náporom vetra, potopil sa a zobral so sebou na dno 342 osôb.
Nebola to pravda a v nanteskej tkáčovni to dobre vedeli. Predalo sa 500 lístkov, plná kapacita lode. A deti lístky nepotrebovali. O niekoľko dní začal ich mŕtve telá vyplavovať príboj na pobreží biskajských ostrovov.
Majitelia lode ani nikto iný sa v roku 1931 ani kedykoľvek potom nevyjadrili k tomu, že loď určená na prevádzku v sladkej vode vyplávala na more. Súd o strate Saint-Philiberta, ktorý sa konal v roku 1933, rozhodol, že za ňu nenesie nikto zodpovednosť. Za všetko mohlo more.
To však „neurobilo“ nič iné, než že potrestalo nezmyselnú ľudskú vieru, že sa nič nemôže stať. Ale môže a stáva sa. A ako nás história učí, ani tá najmodernejšia technika nerobí z dnešných lodí o nič bezpečnejšie škrupinky než boli napríklad grécke triéry s tromi radmi vesiel. Vinníkom nie je more, vinný je človek. Vždy.