Mala dva roky, keď prišla o otca. Ako šéf ÚV KSČ pomáhal Rudolf Slánský po boku Klementa Gottwalda najprv roztáčať kolesá teroru politických procesov, aby bol potom sám v decembri 1952 po vykonštruovanej kauze popravený. Martu Slánskú (72) následne s matkou a bratom odsunuli do Sliezska. Kvôli činnosti v disente bola až do Nežnej revolúcie v hľadáčiku ŠtB. Ako sa ako dieťa dokázala vyrovnať s tým, že bola označovaná za dcéru zradcu? Čo prežila v sliezskom vyhnanstve? A ako sa dnes s odstupom času a so znalosťou historických súvislostí pozerá na kontroverznú postavu svojho otca?
Pamätáte sa na otca?
Minimálne. Keď ho zatkli, mala som pomerne čerstvo dva roky, takže na neho mám iba také hmlisté spomienky, ako stojím v okne, on stojí vedľa mňa a ja ho držím za kravatu alebo ma drží v náručí, usmieva sa na mňa a ide z neho rešpekt.
Rešpekt?
Myslím si, že to bol skutočne človek, ktorý rešpekt vzbudzoval. Neviem, či až potom, čo bol pri moci, ale ja som z neho ten pocit mala.
Kedy ste začali vnímať, že vyrastáte bez neho?
Až do mojich šiestich rokov mi nikto nepovedal, že otec zomrel, tak som si nejako odvodila, že je v Číne.
Prečo práve v Číne?
Strýko Anton bol konzulom v Pekingu a pretože sme sa o tom so sesternicou Ninou rozprávali, nejako som si odvodila, že otec je tam tiež. (Antonín Hašek, brat manželky Rudolfa Slánského Josefy, pôsobil v Pekingu v rokoch 1950 – 1951, po návrate do Prahy bol zatknutý a v roku 1953 odsúdený na 25 rokov za údajnú protištátnu činnosť, v roku 1957 bol prepustený, pozn. red.) Mama sa odpovediam na otázky, „kde je otec“, vyhýbala, tak som si vytvorila svoju vlastnú verziu. Dozvedela som sa to až v prvej triede, keď mi o tom povedala učiteľka.
A to vám to vmietla do tváre len tak?
Bolo to v rámci výučby, keď sa hovorilo o procese. Nehovorila priamo ku mne, ale k celej triede, možno o to horšie. Toto je tá dcéra zradcu, ktorý si zaslúžil trest smrti. Ja som sa rozplakala a so slovami, že to nie je pravda, som utiekla domov, kde mi mama povedala, že to pravda je, ale že môj otec nič zlé neurobil. Že to bolo všetko vymyslené a že by som naňho mala byť hrdá, pretože to bol dobrý komunista (úsmev). Tiež si pamätám – ale to bolo oveľa neskôr –, ako sa so mnou mama zavrela do kúpeľne, kde pustila vodu, zapla tranzistorák a do ucha mi pošepkala, že za otcovu smrť môže Stalin. Mama nikdy ani na desať sekúnd nepochybovala o tom, že otec veci, z ktorých bol obvinený, neurobil. Áno, mohol byť odsúdený aj za veci, ktoré urobil, ale to by šlo proti vtedajšiemu režimu (Rudolf Slánský bol generálny tajomník ÚV KSČ v rokoch 1945 až 1951 a má zodpovednosť za puč vo februári 1948 aj následný nástup totality vrátane justičnej zvole, pozn. red.). Mama vedela, že je to kompletne zinscenované, pretože ju vo väzení skúšali prehovoriť, aby svedčila proti otcovi, čo sa im nepodarilo. A tiež jej bolo jasné, že ide o Stalinov prejav antisemitizmu. Antisemitizmus išiel úplne natvrdo, všetky tie karikatúry v novinách boli príšerné. Otec na nich bol vždy vyobrazený s obrovským nosom, aby bolo jasné, že je židovského pôvodu.
Bolo už vtedy vašej matke jasné, že sa strana, ktorej verila ona aj jej manžel, postavila proti nim?
Určite nie strana ako taká, len niektorí vplyvní ľudia, ktorí počúvali sovietskych poradcov a Stalinovo prianie. Mama žila počas vojny s otcom v Moskve a možno už trochu poznala tamojšie praktiky. Stále však verila, že existujú aj slušní komunisti.
V Moskve bola unesená vaša staršia sestra Naďa – mala sotva tri mesiace. Prípad sa nikdy neobjasnil. Hovorili ste o tom doma?
Veľmi sme o tom nehovorili, predsa len to bola veľmi boľavá téma. Mama celý život dúfala, že sa Naďa raz nájde. Neskôr, keď bol môj brat veľvyslancom v Rusku, pátral v tamojších archívoch, aby sa o nej niečo dozvedel. Dokonca požiadal o pomoc aj Gorbačova, ktorý mu však povedal, že ani on nemá ku všetkému prístup. Vieme len, ako sa to stalo. V roku 1943 mama pracovala v moskovskom rozhlase, v redakcii vysielania pre Československo. Raz, keď mala práve vysielanie, nechala vtedy osemročného Ruda, aby v parku pred rozhlasom postrážil kočík s Naďou, kým ona v práci skončí. Rudo potom hovoril, ako k nemu z ničoho nič prišla veľmi silne nalíčená, po rusky hovoriaca žena, čo mu tvrdila, že mama musela ísť urgentne k zubárovi a že ona má za ňou Naďu priviezť na dojčenie. Hoci dokonca vedela, v ktorej redakcii mama pracuje, nechcel jej brat Naďu dať, tak ju vytrhla z kočíka a utiekla. Brat ju už nedostihol.
Napadá vám, čo sa s ňou mohlo stať?
Tajomník môjho otca, pán Bártek, mi kedysi povedal, že mohlo nastať niekoľko variantov. Ten najpravdepodobnejší podľa neho bol, že bezdetná žena bola povolaná na nútené práce, kde sa často umieralo, preto si zaobstarala dieťa, aby nemusela odísť. Tiež však mohlo ísť o ženu, ktorá prišla o dieťa pri bombardovaní, vraj pokojne mohla byť z kruhu KGB a takto si ho zaobstarala. Najhoršou možnosťou vraj mohol byť aj kanibalizmus, ktorý sa tam vtedy v súvislosti s obrovským hladom vyskytoval. A posledná možnosť je, že to urobila KGB, aby mohla otca vydierať. To sa údajne stalo aj v Ruzyni. Vraj mu tam vtedy povedali, že keď bude vypovedať tak, ako chcú, potom mu Naďu ukážu. Tiež to však mohla byť len ich finta.
Váš otec bol zatknutý 23. novembra 1951, teda v deň 55. narodenín Klementa Gottwalda, vo vašej vtedajšej vile v pražskej Bubenči, keď sa s vašou matkou vrátil z večierka na rozlúčku so sovietskymi poradcami u manželov Zápotockých. Čo sa dialo s vami?
Mala som obrovské šťastie, že so mnou zostala moja pestúnka Ruženka. Najprv nás odviezli do nejakej chaty vo Hvozdech blízko Štěchovíc a potom do Veselíkova, čo...
Tento článok je určený iba pre predplatiteľov.
Zostáva vám 85% na dočítanie.
Zostáva vám 85% na dočítanie.