„Sovietsku republiku je treba chrániť pred triednymi nepriateľmi tým, že budú izolovaní v koncentračných táboroch. Treba na mieste zastreliť každého jednotlivca zapojeného do bielogvardejských organizácií, do sprisahaní, povstaní alebo vzbúr,“ písalo sa v dekréte, ktorý v Rusku uzrel svetlo sveta 5. septembra 1918.
Uznesenie o takzvanom červenom terore prijaté Radou ľudových komisárov (vládou), ktorá bola zložená z boľševikov, stálo na začiatku brutálnej kampane popráv a väznenia často nevinných ľudí. Podľa historikov ich v rokoch 1918 a 1924 prišlo o život až pol milióna.
Ruskí boľševici na čele s Vladimirom Iľjičom Leninom už v novembri 1917 zvrhli dočasnú vládu a nastolili moc takzvaných sovietov. Neskôr, po podpísaní Brestlitovského mieru v marci 1918, rozohnali Ústavodarné zhromaždenie, v ktorom sa im nepodarilo získať väčšinu. Znárodnili pôdu a veľké podniky, v bankách obmedzili súkromné aktivity a pomocou červeného teroru začali likvidovať opozíciu.
Formálnou zámienkou na prijatie dekrétu o červenom terore sa stal neúspešný atentát eserky (predstaviteľky strany sociálnych revolucionárov) Fanny Kaplanovej na Lenina, ku ktorému došlo 30. augusta 1918. Keď vodca boľševikov a predseda Rady ľudových komisárov opúšťal zhromaždenie v jednom z moskovských závodov, ozvali sa výstrely. Lenina zasiahli dva projektily – do krku a do ramena.
Kaplanová, ktorú na mieste zatkli, sa pri výsluchu priznala, že strieľala ona, čo sa jej stalo osudné. O tri dni neskôr ju odsúdili na smrť a nasledujúci deň zastrelili. Podľa niektorých historikov ale mohol byť atentát aj fingovaný, čomu by nasvedčovali rozdiely medzi oficiálnou verziou a úradnými dokumentmi.
„Veľké množstvo rukojemníkov musí byť zajatých medzi buržoáziou a dôstojníkmi. Pri najmenšom odpore je treba uchýliť sa k masovým popravám... Nesmie sa tolerovať žiadna slabosť, žiadne váhanie pri zavádzaní masových terorov,“ písalo sa v liste, ktorý poslal ľudový komisár vnútra všetkým sovietom.
Hlavným vykonávateľom červeného teroru sa stala Všeruská zvláštna komisia pre boj s kontrarevolúciou a sabotážami, známa pod skratkou Čeka, ktorú boľševická vláda zriadila krátko po revolúcii, v decembri 1917. Na jej čele stál Leninov blízky spolupracovník Felix Dzeržinskij.
Okrem zatýkania podozrivých osôb Čeka viedla aj súdne tribunály, ktoré vynášali rozsudky, a v neposlednom rade spravovala tábory, do ktorých odsúdených posielali. „Nepátra po dôkazoch, ani po svedkoch. Nepriateľov nevyšetruje, ani nesúdi. Zneškodňuje ich,“ charakterizoval úlohy Čeky Lenin. Pre ilustráciu, v deň vyhlásenia červeného teroru bolo popravených 900 rukojemníkov z väzenia Čeky v Petrohrade.