Josif Stalin, vlastným menom Josif Vissarionovič Džugašvili, vládol sovietskemu impériu neobmedzenou mocou od roku 1927 až do svojej smrti v roku 1953. Podľa mnohých názorov sa stal jedným z najväčších zločincov 20. storočia. Odhady hovoria, že v stalinských čistkách bolo popravených, v obávaných pracovných táboroch (gulagoch) alebo v občianskej vojne zahynuli a hladomoru v tridsiatych rokoch podľahli desiatky miliónov ľudí.
Muž, ktorý si zvolil prezývku Stalin ( „staľ“ znamená po rusky oceľ), sa narodil 18. decembra 1878 v gruzínskom mestečku Gori v chudobnej rodine. Otec bol obuvník, alkoholik a násilník, matka bola silno veriaca a zo syna chcela mať kňaza. Stalin navštevoval cirkevnú školu v Gori, kde sa naučil po rusky, a potom študoval v pravoslávnom seminári v Tbilisi.
Za revolučné aktivity a čítanie zakázaných kníh ho odtiaľ v roku 1899 vylúčili a vydal sa na dráhu revolucionára: v ilegalite organizoval štrajky a demonštrácie a peniaze na revolúciu údajne získaval lúpežami. Istý čas strávil aj vo vyhnanstve na Sibíri.
Začiatky Stalinovej revolučnej dráhy zapôsobili na Lenina. Podľa ruského spisovateľa a historika Edvarda Radzinského prišiel Koba (jeden z pseudonymov Stalina) do Moskvy ako druhoradý politik, ale rýchle si našiel cestu k Leninovi. Priviedlo ho tam nielen umenie získať a udržať si moc, ale aj to, že pre Lenina bol polovzdelaný a drsný Stalin mužom činu bez zábran. Nerozhodní intelektuáli (Trockij, Kamenev alebo Bucharin) váhali s radikálnymi metódami.
Na čelo boľševikov sa Stalin dostal v roku 1922 na návrh Lenina, ktorý bol v tom čase šéfom vlády a neformálnym vodcom strany. Neskôr Lenin vo svojom testamente varoval pred tým, aby Stalin získal veľkú moc, pre jeho negatívne vlastnosti. V roku 1924 ale Lenin zomrel a o vedenie strany sa rozpútal boj. V roku 1927 Stalin zvíťazil nad protivníkmi v strane a stal sa najmocnejším mužom v krajine.
Začalo sa „budovanie socializmu v jednej krajine“: kolektivizácia poľnohospodárstva a industrializácia, likvidácia všetkých zdanlivých odporcov, kulakov, kňazov aj najbližších spolupracovníkov a priateľov, vrátane armádnych špičiek a kultúrnej elity. Už s oslabenou armádou sa po tragickej dohode s Hitlerom zapojil do boja proti Hitlerovi a víťazstvo v druhej svetovej vojne a úspechy na Jaltskej a Postupimskej konferencii ho utvrdili v jeho nepremožiteľnosti. Čistky pokračovali až do jeho smrti.
Historici sa dodnes dohadujú, čím Stalin naozaj bol. Pre jedných zakomplexovaným paranoikom a megalomanom, pre druhých chladne kalkulujúcim monštrom.
Vášnivý fajčiar a milovník gruzínskeho vína bol dvakrát ženatý. Prvá manželka Jekaterina Svanidzeová mu porodila syna Jakova, ktorý bol počas druhej svetovej vojny zajatý a pravdepodobne zahynul v koncentračnom tábore Sachsenhausen-Oranienburg. O osude Jakova koluje množstvo legiend a podľa historikov nie je úplne jasné, za akých okolností bol zajatý a ako zahynul.
Druhá manželka, kráska s orientálnymi rysmi Nadežda Allilujevová mu porodila syna Vasilija a dcéru Svetlanu. Nadeždu údajne dohnal k samovražde a syn Vasilij, ktorý zomrel v roku 1962, bol dva roky po smrti otca odsúdený za protisovietsku činnosť.
Svetlana v šesťdesiatych rokoch emigrovala a usadila sa v USA. V roku 1984 sa vrátila do vlasti, ale žiť v Sovietskom zväze nedokázala a v roku 1986 sa vrátila do USA. Zomrela v novembri 2011 ako 85-ročná v americkom štáte Wisconsin. Diktátor mal osem vnúčat. Najväčšiu radosť by Stalinovi asi robil vnuk Jevgenij (syn Jakova Džugašviliho), vodca stalinistov v Rusku aj v Gruzínsku, ktorý sa neúspešne súdil kvôli údajnému očierňovaniu dedovho mena. Jevgenij zomrel roku 2016.
Posledné dni Stalina sú zahalené tajomstvom. Mŕtvica ho ranila v jednom z jeho vidieckych sídiel v Kunceve pri Moskve asi medzi 1. a 2. marcom 1953. Po záchvate zostal dlho ležať bez pomoci, čo vyvoláva dodnes množstvo špekulácií.
„Ak ho neotrávili, zabili ho odmietnutím lekárskej starostlivosti,“ napísal napríklad ruský dramatik a spisovateľ Edvard Radzinskij, podľa ktorého bol diktátor možno otrávený členom svojej ochranky na príkaz vtedajšieho ministra vnútra Lavrentija Beriju. Potom podľa Radzinského údajne našiel iný člen ochranky ležať Stalina na dlážke a Berija s ďalšími vysokými činiteľmi vrátane Nikitu Chruščova k nemu odmietli viac než 13 hodín zavolať lekársku pomoc, a tak urýchlili jeho smrť.
Stalin zomrel 5. marca 1953 ako 74-ročný.
Jeho pohreb úplne zastavil život v krajine a panika na moskovskom Červenom námestí a v priľahlých uliciach si vyžiadala podľa väčšiny zdrojov okolo 500 obetí. Pozostatky sovietskeho vodcu boli uložené do mauzólea na Červenom námestí po boku Lenina.
O tri roky neskôr na 20. zjazde komunistickej strany ale Nikita Chruščov odsúdil kult Stalinovej osobnosti a na návrh robotníkov z niekoľkých závodov 22. zjazd strany rozhodol v októbri 1961, že mauzóleum bude určené výhradne pre Lenina. Až Gorbačovova „perestrojka“ ale ukázala zločiny Stalinovej éry v plnom svetle. Stalinov „druhý“ pohreb v roku 1961 prebehol bez akýchkoľvek pôct, v tichosti a úplne tajne. Jeho nabalzamované telo vyzliekli z uniformy a bez akéhokoľvek obradu uložili v jednoduchej drevenej rakve do hrobu pri Kremeľskom múre.