„V pavlačových domoch v meste býval často len jeden záchod na celé poschodie. Pritom keď v rokoch 1880 – 1890 stavali pri Dynamitke Starú kolóniu, už tam splachovacie záchody boli,“ hovorí historička Viera Obuchová, ktorá sa viac ako štyridsať rokov profesionálne zaoberala ako pamiatkarka historickou Bratislavou.
Detstvo ste strávili v bratislavskej Mierovej kolónii. Ako si na to spomínate?
Veľmi dobre, hoci som tam bola len do začiatku tretieho ročníka na základnej škole. Bolo to veľmi romantické, chodila som tam do škôlky, kde moja mama pracovala ako kuchárka. Do školy som chodila na Dornkappel (starý názov Trnávky, pozn. red.), kde bola osemročenka, a my sme tam ako malí chodili do prvej a druhej triedy, až kým nepostavili v Mierovej kolónii prvú panelovú školu v Bratislave. Tá bola úžasná, z chodieb boli také veľké presklené výklady, kde sme si dávali práce. Pamätám si, že to bolo niečo úplne iné ako klasické školy. Bola to jednoposchodová budova, ktorá stojí dodnes.
Mierová kolónia je trochu odrezaná od mesta. Z akého dôvodu ju vybudovali?
Pre nás, deti, to bol raj na zemi, doslova mikrosvet – so škôlkou, ihriskom s bazénom, krčmou s kinom, obchodíkmi a školou. Je to menšie sídlisko, nie také obrovské ako Petržalka, ktoré začalo narastať postupne. Vybudovali ho pre zamestnancov Dynamitky (Dimitrovka – Chemické závody Juraja Dimitrova, dnešný Istrochem, pozn. red.) a navrhol ho architekt Vladimír Karfík. On robil aj budovu takzvaného veľkého Baťu v Bratislave.
Mali ste veľký byt?
Boli to veľké štvorizbové byty, ale v čase, keď sme tam bývali my v 50. rokoch minulého storočia, sme sa o byt delili ešte s jednou rodinou. Toalety boli hneď pri vchode a tú časť obývala druhá rodina, potom bola malá chodbička, kde boli ďalšie dve väčšie izby a jedna menšia a tiež kúpeľňa. A tam sme bývali my. Viac-menej sme mali jeden a pol izby, lebo v jednej izbe sme si spravili kuchyňu. Mali sme však spoločné WC a kúpeľňu. Oni k nám chodili do kúpeľne a my k nim na záchod.
Takýto spôsob bývania pripomína komunálne byty z éry Sovietskeho zväzu...
My sme boli, našťastie, len dve rodiny. Nepamätám sa, že by sme sa hádali, ale každý chcel svoj pokoj. Bolo tam úplné ticho. Tú druhú rodinu si už neviem ani vybaviť. Naše rodiny sa nekamarátili. Možno iné vychádzali dobre a spolu popíjali vínko. U nás nebolo dusno, ale nebavili sme sa.
Ani ste sa nezrážali v rannej „špičke“?
To si nepamätám, ale spomínam si, že moja mama bola taká „pinktlich“, všetko muselo byť čisté. Frflala, že vaňa nie je poriadne umytá. Takže stále chodila s handrou a všetko dávala do poriadku. Ale to asi patrilo k tomu. No určite to bolo lepšie ako bývali moje spolužiačky.
V podobných „komunálnych“ bytoch?
Chodila som do triedy s dievčatami a chlapcami, ktorí bývali v Jurajovom dvore. Dnes je tam dopravný podnik. Ako deti sme k Jurajovmu dvoru chodili z družiny, boli tam krásne lesíky a jazierka. Kedysi to bol veľký majer, ktorý patril Dynamitke. Je to pomenované po Jurajovi Hecklerovi, ktorý to tam celé koncom 19. storočia založil. Boli tam hospodárske budovy a jedna krásna vila pôvodne postavená pre riaditeľa Dynamitky. Až nedávno som sa dozvedela, že moji spolužiaci tam bývali v 50. – 60. rokoch minulého storočia v zlých podmienkach. Bez kanalizácie, mali iba latríny. A nijaké kúpeľne, umývali sa v lavóroch. Ale napriek tomu boli radi, že majú svoje bývanie, a deti tam mali svoj veľký priestor na hranie.
Mala Mierová kolónia nejakú raritu, na ktorú si aj dnes spomeniete?
Bol tam zvláštny systém vyhadzovania odpadkov. Na chodbe pri dverách s...
Zostáva vám 85% na dočítanie.