Josef Mengele bol človek, ktorý sa na rozdiel od ostatných lekárov v tábore Auschwitz B II ochotne hlásil k vykonávaniu selekcií na rampe, keď sa otvorili dobytčiaky prepchaté ľuďmi. Ležérnym gestom palca naľavo alebo napravo odsudzoval buď na okamžitú smrť v plynovej komore, alebo na krátky život strávený o hlade a otrockej práci, prípadne k úlohe ľudského pokusného králika.
Mengele sa chcel vedecky profilovať na poli výskumu dvojčiat a vo svojom tábore zriadil „škôlku“ pre deti do šesť rokov. Bol k nim vraj veľmi ústretový a prívetivý, pričom im zároveň pichal injekcie s jedmi, baktériami a vírusmi a následne ich osobne zabíjal a pitval.
Anjel smrti, ktorému nie je nikto na stope
Mengele vstúpil do nacistickej strany v roku 1937 a o rok neskôr narukoval k Waffen-SS, čiže ku kvázivojenskej zložke čiernych košieľ. V radoch 5. divízie SS Wiking bojoval na východnom fronte, za záchranu posádky horiaceho tanku bol vyznamenaný Železným krížom 1. triedy a pri Rostove na Done vážne zranený. Bol povýšený na Hauptsturmführera, teda kapitána, a dobrovoľne sa prihlásil do služby v koncentráku, kde očakával neobmedzené možnosti pre svoj zvrátený výskum.
Muž, ktorý v júli 1944 viedol aj rozpustenie terezínskeho geta, nebol žiadny oportunista, ako mnohí iní nacistickí zločinci, ale skutočný fanatik. Keď sa dva roky pred smrťou naposledy stretol so svojím synom Rolfom, trval na tom, že nikdy nikomu neublížil a iba konal svoju povinnosť.
Po vojne istý čas Mengele svoje stopy príliš dôsledne nezametal a ani nemusel. Nový začiatok totiž esesákovi uľahčila okolnosť, že mu pri vstupe do Waffen-SS zabudli na predlaktie vytetovať krvnú skupinu. Mohol sa tak vydávať za obyčajného vojaka a neskôr si zaobstaral papiere na falošné meno.
Medzitým sa však množili svedectvá o mimoriadne sadistickom lekárovi z Osvienčimu, ktoré zaznievali aj pred Norimberským tribunálom, takže na jeseň 1948 Mengele radšej zdvihol kotvy a nabral smer Buenos Aires. Peniaze mu nechýbali, pochádzal z bohatej priemyselníckej rodiny, ktorá mu cez sprostredkovateľov vždy financie poslala.
V roku 1956 sa však jeho manželstvo skončilo rozvodom, po tom, čo si Mengele začal s vdovou po svojom bratovi. Nemecké veľvyslanectvo v argentínskej metropole mu vyhotovilo rozvodové papiere a o dva roky neskôr sobášny list na pravé meno, napriek tomu, že v Spolkovej republike proti nemu už prebiehalo vyšetrovanie.
O pár mesiacov neskôr síce podal freiburský prokurátor žiadosť o vydanie Mengeleho do Nemecka, nacistického zločinca však očividne niekto varoval a zmizol na čas aj s novou rodinou do Paraguaja, kde bez problémov získal štátne občianstvo.
Až vtedy, pätnásť rokov po vojne, si ho Mosad konečne začal všímať.
Príliš neskoro znovuotvorený prípad
O Mengeleho sa v Južnej Amerike starali právnik Hans Sedlmeier a jednonohý plukovník Hans-Ulrich Rudel, slávny pilot strmhlavého bombardéra Ju 87 „Stuka“, jediný držiteľ Rytierskeho kríža so zlatým dubovým lístím, mečmi a briliantmi a neskôr vojenský poradca rôznych latinskoamerických diktatúr.
Mosad sa k Mengelemu snažil dostať rôznymi prostriedkami, napríklad vyslal mladého nemeckého žurnalistu, aby zbalil doktorovu bývalú ženu a získal od nej informácie. Operácia sa nevydarila, agent pozorujúci rande vo svojom hlásení poznamenal, že bývalá paní Mengelová je „o celú hlavu vyššia než novinár a tiež o dvadsať rokov staršia“.
Izraelčania si ale za päťtisíc dolárov mesačne kúpili iného škrabáka a významnú osobu v kruhoch bývalých nacistov. Wilhelm Sassen prispieval do plátka hnedých exulantov a urobil aj známe rozhovory s plánovačom holokaustu Adolfom Eichmannom, ktoré neskôr predal nemeckému týždenníku Die Zeit.
Sassen Izraelčanom poradil aby sa zamerali na São Paulo a odporučil im sledovať Rudela, ktorý ich tak priviedol k opustenej farme na okraji brazílskej megapoly. Ozbrojení agenti Mosadu 23. júla 1962 statok obkľúčili a v skupinke postávajúcich mužov spoznali Mengeleho. „To je on! Našli sme tú sviňu,“ zašepkal ich veliteľ do vysielačky v jidiš. V Tel Avive však prekvapujúco nedali akcii zelenú s odôvodnením, že je treba „vo svetle nových zistení vypracovať definitívny plán“.
Keď sa Izraelčania aj s definitívnym plánom na farmu o tri mesiace neskôr vrátili, bola prázdna.
Mosad na chvíľu stopu celkom stratil, než izraelské veľvyslanectvo v Brazílii ohlásilo domov, že istá žena obvinila svojho príbuzného Wolfganga Gerharda z pokusu o vraždu. A z toho, že u seba skrýva Nemca menom Mengele. Ukázalo sa, že Gerhardovci osvienčimského lekára na niekoľko rokov skutočne ubytovali, kým mu zohnali chatu pri São Paule.
Mosad, preťažený operáciami na Blízkom Východe, však do São Paula vyslal iba jedného agenta. Ten Mengeleho sledoval a vypracoval plán jeho únosu, ktorý však v centrále zamietli. Na ďalšie roky bola zložka Mengele dokonca oficiálne uzavretá.
Až keď sa v roku 1977 stal ministerským predsedom Menachem Begin, prijala vláda bezprecedentné uznesenie nerešpektujúce medzinárodné právo v zmysle, že má byť „obnovené pátranie po nacistických vojnových zločincoch, predovšetkým po Josefovi Mengelem. Ak ich nebude možné priviesť pred súd, nech sú zabití.“
Ani po ďalších štyroch rokoch sa však tajná služba nepohla ani o milimeter z miesta, takže padlo rozhodnutie obnoviť pozorovanie Rudela. Ako prostriedok na rozviazanie letcovho jazyka agenti dokonca naplánovali únos Rudelovho dvanásťročného syna, čo však ústredie nakoniec zamietlo.
Začiatkom roka 1983 bol poslednou nádejou Izraelčanov riedky kontakt otca a syna. Dva dni pred narodeninami oboch mužov vtedy napichli dvaja agenti Mosadu byt Rolfa Mengeleho s nádejou, že bude v deň spoločného výročia telefonovať do Južnej Ameriky.
S napätím očakávaný hovor sa však nekonal. Josef Mengele bol vtedy už po smrti. Osvienčimského Anjela smrti spravodlivosť nedostihla, utopil sa 7. februára 1979 pri bezstarostnom kúpaní, keď dostal infarkt. Posledné roky strávil v sparťanských podmienkach bungalovu na okraji São Paula.
Jeho smrť Izraelčanom potvrdili transkripcie dokumentov nájdených pri domovej prehliadke u Hansa Sedlmeiera, ktoré dostali od nemeckých kolegov.