Desiatky bizarných kampaní, hladomor, prevýchovné tábory, totálny spoločenský rozvrat, ale tiež strmý hospodársky vzostup a organizácia olympiády – to všetko zažili Číňania za posledných 70 rokov. Novodobá Čína povstala z popola 1. októbra 1949, keď komunistický vodca Mao Ce-tung v záplave červených zástav vyhlásil na pekinskom námestí Tchien-an-men vznik Čínskej ľudovej republiky.
Skončila sa tým dlhotrvajúca občianska vojna, v ktorej o moc bojovali komunisti proti kuomingtanskej armáde generála Čankajška. Porazený Čankajšek sa uchýlil na ostrov Taiwan, kde vyhlásil Čínsku republiku, kým zjednotená pevninská Čína nastúpila cestu budovania socializmu pod taktovkou Komunistickej strany Číny a jej predsedu Maa.
K uskutočneniu „novej Číny“ bolo treba uskutočniť nevyhnutné kroky – napríklad skonfiškovať pôdu vidieckym statkárom a dať ju roľníkom. Lenže v prípade Maovej realizácie sa nezaobišli bez masakrov.
Milióny vlastníkov pôdy boli popravené alebo ubité na smrť svojimi susedmi. Roľníci dostali kúsok pôdy, ale nie na dlho. Už na konci päťdesiatych rokov bolo súkromné vlastníctvo zrušené a drobní poľnohospodári sa stali nemajetnými členmi ľudových komún. Tie však namiesto pestovania ryže vyrábali oceľ a roľníci umierali od hladu.
Politika Veľkého skoku neviedla ani len k zabezpečeniu potravín, nieto ešte k dobehnutiu Západu. Po úplnom ekonomickom krachu Mao odstúpil zo všetkých štátnych funkcií. Zostal ale predsedom strany a zachoval si zásadný vplyv.
Využil to o päť rokov neskôr pri svojom návrate na výslnie. Obišiel stranícku hierarchiu a s pomocou študentských Červených gárd začal likvidovať nepriateľov. Obdobie takzvanej kultúrnej revolúcie, čiže boja proti „ľuďom pri moci, ktorí idú kapitalistickou cestou“, definitívne ukončila až Maova smrť v roku 1976.
Kvôli ideologickému rozkolu s Moskvou sa musela Čína od roku 1960 zaobísť bez súdružskej výpomoci Sovietskeho zväzu. Veľkým úspechom jej zahraničnej politiky potom bolo priznanie zastúpenia v OSN, kde v roku 1971 vystriedala nepriateľský Taiwan, podporovaný Spojenými štátmi americkými.
K postupnému otepľovaniu vzťahov medzi Pekingom a Washingtonom dochádzalo v rámci takzvanej pingpongovej diplomacie v priebehu sedemdesiatych rokov. Diplomatické styky s USA oficiálne Čína nadviazala v roku 1979.
V tom čase ju už viedol rehabilitovaný pragmatik Teng Siao-pching. Nielenže krajinu prostredníctvom politiky „otvorených dverí“ nasmeroval k zahraničnému obchodu a investíciám, ale odštartoval aj množstvo potrebných hospodárskych reforiem. Za Tenga sa z miliónov roľníkov stali drobní podnikatelia, ktorí nahradili kolektívne služby poskytované dovtedy komúnami.
Takzvaný socializmus s čínskymi rysmi umožnil to, čo bolo pár rokov predtým ešte označované za „kapitalistickú cestu“. Politický systém ale zostal bez zmeny. Hlasy volajúce po demokratizácii boli kruto umlčané v júni 1989 na pekinskom námestí Tchien-an-men.
Deväťdesiate roky sa niesli v znamení kurzu stanoveného Teng Siao-pchingom. Ten si ešte pred odchodom z politického života vytypoval svojich nasledovníkov, ekonomického reformátora Ťiang Ce-mina a technokrata Chu Ťin-tchaa. Čína pod Ťiangovým vedením zažila dlhodobý hospodársky rast a v roku 2001 sa zapojila do Svetovej obchodnej organizácie.
Svoj mocenský vzostup korunovala krajina vyslaním prvého čínského taikonauta do vesmíru v roku 2003 a usporiadaním letných olympijských hier v Pekingu o päť rokov neskôr.
Od roku 2013 zastáva prezidentský úrad ambiciózny a pragmatický Si Ťin-pching, ktorý sa podľa odborníkov postupne stal najmocnejším vodcom, akého Čína v posledných desaťročiach mala. Sústredil vo svojich rukách takú moc, ako žiadny iný čínsky vodca najmenej za posledných 25 rokov, a zároveň posilnil vplyv komunistickej strany.