Vôňa sviatočného obeda šíriaca sa z kuchyne na chvíľu preruší tok myšlienok, ktoré prúdia hlavou Josefa Toufara. Sedí vo svojej pracovni na číhoštskej fare a znova si v hlave premieta priebeh liturgie, ktorá sa pred chvíľou skončila. Sprvu bolo všetko normálne, počas kázne však akoby ľudí niečo vyrušilo. Znervózneli, čosi si medzi sebou šepkali a akoby ho vôbec nepočúvali.
„Dnes, 11. decembra 1949, počas tretej adventnej nedele som slúžil svätú omšu. Účasť veriacich vysoká. Kázal som o živom Ježišovi v nás,“ píše do knihy Božích služieb.
Vtom sa ozve zvonček. Otvorí dvere, za nimi stojí miestny kováč, no kňaz si okamžite všimne aj hlúčiky ľudí postávajúcich na dvore, ktorí o čomsi vzrušene debatujú.
„Pán farár, čo to bolo? Čo sa to stalo? Bol to zázrak?“ pýtajú sa jeden cez druhého, keď príde medzi nich. Až teraz sa Toufar dozvedá, prečo boli počas kázne takí nepokojní. V zázrak, ktorý sa podľa nich udial v kostole, ale neverí. Snaží sa ľudí upokojiť a prosí ich, aby sa rozišli domov.
V pracovni potom do knihy dopíše: „Počas kázne videlo devätnásť svedkov, ktorých som si vypočul, ako sa kríž na svätostánku pohol. Ja som nevidel nič, dozvedel som sa o tom od kováča Pospíšila.“
Nechcem boj
Do Číhošti, malej obce na českej Vysočine, prišiel Josef Toufar ako farár v apríli 1948. Miestni si ho rýchlo obľúbili a často za ním chodili so svojimi problémami. Tie sa v poslednom čase točili najmä okolo politiky a kolektivizácie. Nerád sa však do takýchto debát púšťal. Keď sa ho pýtali, či majú do družstva vstúpiť, alebo nie, iba mlčky pokrčil ramenami. Do politiky sa miešať nechcel. Vedel, že je to v tomto období chôdza po tenkom ľade, i to, že nová moc cirkvi nepraje.
„Kým budeme na našom vidieku trpieť farárov, medze tam nerozorieme,“ vyhlásil na jeseň 1949 minister spravodlivosti Alexej Čepička, ktorý stál aj na čele Štátneho úradu pre cirkevné záležitosti.
Komunisti, vládnuci v Československu čoraz tvrdšou rukou, sa v tom čase podľa sovietskeho vzoru snažili zakladať jednotné roľnícke družstvá, do tých sa však súkromne hospodáriaci a najmä bohatší roľníci nehrnuli. Príčinou tohto stavu mal byť podľa predstaviteľov režimu aj vplyv cirkvi.
„Ja sa o politiku nestarám. Mojou úlohou je šíriť slovo Pánovo a poskytovať útechu tým, ktorí ju potrebujú. Zapredávať sa nebudem, každú agitáciu odmietnem, nebudem z kazateľnice čítať žiadne vyhlásenia, ale nebudem ani štvať ľudí proti vláde. Nechcem boj,“ spomínala neskôr Toufaro...
Zostáva vám 85% na dočítanie.