Zjednotenie oboch nemeckých štátov predpovedal západonemecký kancelár Helmut Kohl v neformálnom rozhovore s vodcom Sovietskeho zväzu Michailom Gorbačovom v júni 1989. Vtedy vyhlásil, že k nemu dôjde s rovnakou istotou, s akou vody Rýna vždy doputujú do mora. A na jeho slova došlo skôr, než sa nazdal.
Začiatkom novembra toho istého roka padol Berlínsky múr a o niekoľko týždňov neskôr Kohl zverejnil plán zjednotenia Nemecka. Oba štáty sa spojili 3. októbra 1990.
Tempo, akým sa to stalo, prekvapilo aj samotného kancelára. Ešte koncom roka 1989 si totiž myslel, že zjednotenie bude záležitosťou na tri až štyri roky. K jeho rýchlemu priebehu prispela výnimočná historická konštelácia a diplomatické úsilie svetových štátnikov.
Michail Gorbačov dal už po svojom nástupe na čelo komunistickej strany Sovietskeho zväzu v polovici 80. rokov najavo, že Moskva už nemieni vojensky intervenovať do vnútorných záležitostí svojich satelitov, ako to urobila napríklad v auguste 1968 v Československu. Nemecká demokratická republika (NDR) v tom čase čelila narastajúcim hospodárskym problémom a od leta roku 1989 aj masovému exodu svojich občanov na západ.
V septembri 1989 sa obyvatelia NDR začali na námestiach nahlas dovolávať politických reforiem. Po následnom páde nenávideného Berlínskeho múra 9. novembra 1989 sa túžba po zavedení občianskych slobôd spojila s požiadavkou na zjednotenie so Spolkovou republikou Nemecko (SRN). Heslo predošlých týždňov „Národ sme my“ nahradil na manifestáciách slogan „Sme jeden národ“.
Prvé slobodné voľby v NDR v polovici marca 1990 potvrdili pád komunistov a víťazstvo bloku kresťanskej demokracie vedenej Kohlovou stranou povedalo jasné „áno“ pre spojenie. Prvá východonemecká vláda bez komunistov sa vyslovila pre splynutie so spolkovou republikou.
Už v júli 1990 prestala existovať ako mena východonemecká marka a zároveň sa skončili kontroly ľudí na hraniciach. V tom čase oba nemecké štáty rokovali s víťaznými mocnosťami druhej svetovej vojny (USA, ZSSR, Veľká Británie a Francie) o budúcnosti.
Prelomovým sa stalo rokovanie Gorbačova s Kohlom v kaukazskom mestečku Mineralnyje Vody v polovici júla 1990. Sovietsky líder súhlasil so vstupom spojeného Nemecka do NATO pod podmienkou, že na jeho území nebudú ani v budúcnosti rozmiestnené jadrové zbrane.
Kancelár ponuku podporil, okrem predchádzajúceho dlhodobého úveru ZSSR vo výške päť miliárd mariek, aj príspevkom 1,25 miliardy určeným na financovanie pobytu sovietskych jednotiek v NDR a ich odsunu dohodnutého do roku 1994. Pri záverečnom kole rozhovorov v Moskve bola 12. septembra 1990 oficiálne podpísaná Zmluva o konečnom usporiadaní vo vzťahu k Nemecku, ktorá obnovila jeho plnú zvrchovanosť.
Súbežne s rokovaním na medzinárodnej scéne prebiehali aj „vnútorné“ diskusie o podobe zjednotenia. Po hlasovaní 23. augusta 1990, ktorým vtedajšia Ľudová snemovňa Nemeckej demokratickej republiky vyslovila súhlas so spojením oboch štátov, bola na konci augusta v Berlíne podpísaná nemecko-nemecká zmluva o zjednotení. Na jej základe požiadalo päť novovytvorených východonemeckých krajín o pripojenie k Spolkovej republike Nemecko.
A 3. októbra 1990 sa obe Nemecká po 45 rokoch opäť spojili do jedného štátu. Tento dátum sa do európskej histórie zapísal tiež ako deň, keď sa skončila platnosť všetkých právomocí štyroch víťazných mocností v Nemecku.
