„Asi každý z nás má predstavu o mieste a čase, v ktorých by sa mu – ani nie že žilo lepšie, ale cítil by sa v nich ako doma. Tak ja by som sa asi cítila doma v dvadsiatych rokoch.“
Slová historičky Julie Itin by zrejme podpísalo nemálo z nás. Sú skrátka dekády, ktoré sú v obľube viac ako iné. A „zlaté dvadsiate“ patria k najžiadanejším. Nielenže boli najeuforickejšou dekádou 20. storočia, ale paradoxne v mnohom aj modernejšou než tie, čo prišli po nej.
Čo za ingrediencie stvorili ich esprit a čo z nich si, naopak, len nostalgicky idealizujeme?
Stratení v prepadlisku
Hneď na úvod si odbime najsmutnejší moment tejto témy. Dvadsiate roky síce obdivujeme pre očarujúcu estetiku vtedajšej módy či architektúry, no príbehy mnohých z tých, ktorí na našom území túto krásu tvorili či dávali do pohybu, sme nechali zmiznúť v prepadlisku dejín. Dva príklady za všetky:
Friedrich Weinwurm bol najinovatívnejší a druhý najplodnejší architekt medzivojnovej éry. S ateliérovým kolegom Ignácom Vécseiom navrhli a postavili v rozmedzí rokov 1925 až 1937 vyše šesťdesiat stavieb vrátane ikon, ako sú Nová doba či Unitas, ktoré ovplyvnili celé generácie architektov. Napriek tomu sme ešte pred pár rokmi nevedeli o jeho živote prakticky nič.
Zmenila to až historička architektúry Henrieta Moravčíková, ktorá ho spätne skladala doslova detektívnym spôsobom. Presný dátum Weinwurmovej smrti je neznámy dodnes. Pravdepodobne sa v roku 1942 ako Žid pokúsil o útek z vojnovej Slovenskej republiky. A ten nedopadol dobre. Pamätníci tvrdia, že zomrel ešte ono leto. Ignác Vécsei zas o dva roky nato v Osvienčime.
Ďalším príkladom je Max Stein, Hugo Boss Československa, ako ho s úsmevom nazýva Julia Itin.
„Bol vlastníkom textilnej spoločnosti Tausky a synovia, obliekal vojakov, ale mal aj línie ženského, mužského a detského oblečenia. Obchod mal na veľmi prominentnom mieste na dnešnom Námestí SNP, do výkladu si nechal v dvadsiatych rokoch umiestniť jednu z prvých neónových reklám v meste,“ opisuje.
No keď sa dnes píše o vile, ktorá vdove po ňom patrila, takmer bez výnimky ju všetci vrátane významných odborníkov pripisujú úplne iným Steinovcom: majiteľom pivovaru. „Povojnová amnézia,“ konštatuje Julia Itin, mimochodom, rodáčka z Odesy, ktorá vyrastala v Nemecku a usadila sa v Bratislave, kde pátra po zabudnutých príbehoch.
V tomto kontexte ešte viac vyniká zvláštna osihotenosť tejto éry, ktorá žiari v obložení dvoch svetových vojen a štyridsiatich rokov komunizmu. Bezprostredne vymedzenej z jednej strany koncom španielskej chrípky a z druhej strany čiernym štvrtkom jesene 1929, ktorý odštartoval svetovú hospodársku krízu.
Zaostrené na najchudobnejších
Ale teraz zabudnime na to, čo prišlo potom, a skočme rovnými nohami do obdobia, keď sa svet radikálne a dynamicky menil: navonok i zvnútra. Keď sa túžil doslova prebudovať a raketovo posunúť vpred všetky svoje dimenzie.
„Vtedajší ľudia boli veľmi otvorení a vedeli, že za krátke obdobie môžu dosiahnuť veľmi veľa vecí,“ komentuje Julia Itin.
Paradoxne nástroje na to im do veľkej miery poskytla práve svetová vojna – vtedy ešte bez prívlastku prvá. Nielen v podobe drajvu, s ktorým chceli dobehnúť všetko, čo im vzala, ale aj radikálne novej techniky, ktorá bola počas nej vyvinutá. A tiež v podobe „uvoľneného ženského potenciálu“.
Práve dvadsiate roky boli obdobím, keď vo väčšine krajín získali ženy volebné právo i možnosť študovať na vysokej škole. Počas neprítomnosti mužov vo vojne museli zastať aj tradične mužské práce a roly a obe pohlavia pochopili, že čiara medzi nimi ani zďaleka nie je taká striktná, ako sa verilo....
Tento článok je určený iba pre predplatiteľov.
Zostáva vám 85% na dočítanie.
Zostáva vám 85% na dočítanie.