„Laurinskú ulicu mám rád na pravé poludnie. Slnce svieti len nad ňou a otriasa sa od zlatých múch. Čelá domov prižmurujú velebné oči, reklamy spievajú a vozy nehrkocú. Smetiari si utreli ruky o veľké ramenné zástery a venujú sa jedlu. Cítil som, že Laurinská ulica je pre mňa osudná.“
Nadrealistický „cestopis“ Štefana Žáryho s názvom Bratislavský chodec vás do atmosféry konca tridsiatych rokov, teda samého sklonku prvej Československej republiky, ponorí intenzívne. Rovnako ako knihy Jána Roznera, už zosnulého novinára a spisovateľa, ktorého Slovensko s nadšením objavilo pred pár rokmi.
„Ako keby mi ukázal prst boží na nedávno postavené niekoľkoposchodové obytné bloky s malými bytmi a nízkym nájomným, neďaleko nášho predmestského gymnázia na Tehelnom poli Unitas, tak sa volal blok obytných domov čelom k širokej, málo frekventovanej ulici s rozheganou starou dlažbou, neďaleko bolo nákladné nádražie a z neho viedli koľajnice, ktoré pretínali tú širokú ulicu s rozheganou starou dlažbou, štyri-päť koľajníc železnice, ani rampy tu nikdy nezriadili, ulica bola aj tak väčšinou zabarikádovaná nejakou súpravou dlhého radu vagónov, ktoré posunovali raz jedným, raz druhým smerom,“ píše svojím zdanlivo rozvláčnym, no pritom horúčkovitým štýlom v diele Noc po fronte.
A existuje mnoho iných „strojov času“, s ktorými sa oplatí vyraziť do ulíc a nebadane sa prepadnúť do éry prvej republiky. Ako základ k vzrušujúcim výpravám vám však môže poslúžiť aj náš stručný, no prísne faktografický sprievodca.
Elek...
Pridajte sa k tým, ktorí vedia viac.
Zostáva vám 85% na dočítanie.
Zostáva vám 85% na dočítanie.