Spomedzi šestnástich mužov, ktorí v stredu 19. augusta 1936 sedia v Októbrovej sále moskovského Všezväzového domu na lavici obžalovaných, púta práve on vari najväčšiu pozornosť prítomných.
Grigorij Zinoviev, niekdajší prominentný člen sovietskeho straníckeho vedenia, zažil za uplynulé dve desaťročia neuveriteľne veľa vzostupov a pádov. Opakovane sa pre svoje názory ocital v nemilosti, dokonca ho vylúčili aj zo strany, aby potom zakaždým všetko oľutoval a po pokání sa vrátil do niektorej z funkcií.
Bude sa tento scenár opakovať aj tentoraz?
Viac než rok a pol je už vo väzení. Nie za skutočné zločiny, na ktorých sa podieľal, napríklad po prevzatí moci boľševikmi v období takzvaného červeného teroru. Odsúdili ho v súvislosti s vraždou leningradského straníckeho tajomníka Sergeja Kirova.
„V mojej duši horí túžba dokázať Vám, že nie som nepriateľ. Neexistuje nič, čo by som nesplnil, aby som to dokázal. Som pripravený urobiť všetko pre to, aby som si zaslúžil odpustenie,“ napísal vtedy Stalinovi.
Aj teraz je vražda Kirova jedným z bodov obžaloby. Nie však jediným. Zinoviev čelí oveľa vážnejšiemu obvineniu.
Mal byť jedným z hlavných osnovateľov plánu zavraždenia Josifa Vissarionoviča Stalina. Jeho situácia nevyzerá vôbec ružovo, napriek tomu pôsobí pokojným dojmom. A nielen to. K všetkým obvineniam sa verejne priznáva.
Intrigán si upevňuje moc
„Súdruh Stalin ako generálny tajomník sústredil vo svojich rukách obrovskú moc a nie som si istý, že s ňou dokáže obozretne narábať. Preto súdruhom navrhujem, aby uvážili, ako ho z tejto funkcie premiestniť a vymenovali do nej iného človeka,“ stálo okrem iného v liste, ktorý koncom roka 1922 napísal Vladimir Iľjič Lenin a adresoval ho delegátom straníckeho zjazdu.
Tento list, označovaný aj ako jeho politický závet, sa však dostal najprv do rúk Stalinovi. Mohol sa teda pripraviť na protiútok a aj sa naň pripravil. Keď sa v máji 1924 na XIII. zjazde rozpútal boj o pozíciu Leninovho nástupcu, namiesto Leva Trockého, ktorý bol mnohými považovaný za najhorúcejšieho adepta na tento post, sa prvým mužom strany stal práve Stalin.
Trockého odstavil najmä vďaka podpore Grigorija Zinovieva a Leva Kameneva. Navonok síce tvorili akýsi vládnuci triumvirát, pričom Stalin v ňom pôsobil akoby v úzadí, bol to však jeho zámer.
Ako generálny tajomník postupne obsadil rozhodujúce posty v straníckom aparáte ľuďmi, ktorí mu boli bezvýhradne oddaní. S pomocou nich a intríg si upevnil postavenie a definitívne sa zbavil nielen Trockého, ktorého vyhostil z krajiny, ale aj Zinovieva a Kameneva. Tí sa síce snažili vytvoriť opozíciu, nemali však už šancu niečo zvrátiť.
„Na začiatku 30. rokov, bez ohľadu na ťažkú situáciu v krajine, už v strane neexistovala nijaká vážna opozícia voči stalinskému vedeniu. Jeho úlohu ako vodcu takmer nikto nespochybňoval. Stalinova osobná moc bola veľmi veľká a prakticky nekontrolovane manipuloval rýchlo sa rozrastajúcim a centralizovaným aparátom,“ napísal v knihe Stalin a stalinizmus historik Roj Medvedev.
Tento článok je určený iba pre predplatiteľov.
Zostáva vám 85% na dočítanie.
Zostáva vám 85% na dočítanie.