Pred 30 rokmi, 19. augusta 1991, sa hŕstka konzervatívnych komunistov pokúsila o štátny prevrat vo vtedajšom Sovietskom zväze v snahe zastaviť reformy prezidenta Michaila Gorbačova a zabrániť rozpadu sovietskeho impéria.
Akcia osemčlenného pučistického výboru, ktorý viedol viceprezident Genadij Janajev, sa však úplne minula účinkom. Nielenže sa skončila po troch dňoch fiaskom, ale ešte v tom istom roku viedla k zákazu sovietskej komunistickej strany a nepriamo spôsobila aj rozpad Zväzu sovietskych socialistický republík.
V ten deň skoro ráno oznámil sovietsky rozhlas a televízia, že moci v krajine sa ujíma Štátny výbor pre výnimočný stav. Členovia pučistického výboru uviedli ako jeden z dôvodov neschopnosť Gorbačova vládnuť kvôli zdravotnému stavu.
Gorbačov bol v tom čase úplne zdravý a trávil dovolenku na Kryme. Tam ho od popoludnia 18. augusta držali v domácom väzení, po tom, ako odmietol schváliť vyhlásenie výnimočného stavu a odovzdať svoje právomoci viceprezidentovi.
Po oznámení o prevzatí moci vyhlásili pučisti v časti impéria výnimočný stav. Tlač a televíziu podrobili cenzúre a do moskovských vyšli tanky, ktoré zatarasili prístupové cesty predovšetkým k takzvanému Bielemu domu, sídlu ruského parlamentu. V okolí budovy sa zhromaždili desiatky tisíc Moskovčanov, ktorí začali stavať barikády, aby chránili ruského prezidenta Borisa Jeľcina, ktorý sa postavil na ich čelo.
Jeľcin odmietol výbor pre výnimočný stav, vyzval na občiansku neposlušnosť a dekrétom rozpustil všetky výkonné sovietske orgány. Na druhý deň vyhlásil členov výboru za zločincov a prevzal velenie nad ozbrojenými silami na ruskom území. Na tretí deň sa situácia vyhrotila a pri manévroch tankov prišli traja ľudia o život.
Útok na Biely dom sa však nekonal. Vojenské jednotky dostali povel, aby sa stiahli, Štátny výbor pre výnimočný stav bol rozpustený a jeho členov zatkli. Gorbačov sa potom vrátil do Moskvy.
Osem členov pučistického výboru a s nimi spojených päť vysokých funkcionárov skončilo vo väzbe. Proces sa však pre zdravotné problémy obžalovaných naťahoval. V roku 1992 boli pučisti poslaní zo žalára do domáceho väzenia a vo februári 1994 ich ešte pred vynesením rozsudku ruský parlament amnestoval. Jeden člen výboru, minister vnútra Boris Pugo, spáchal samovraždu.
Hrdinom dňa sa stal vtedajší ruský prezident Boris Jeľcin, ktorý sa postavil na čelo spontánneho odboja proti pučistom. Stojac na tanku imponoval celému svetu ako ochranca ruskej demokracie a definitívne tak zatlačil do úzadia Gorbačova, ktorý nedokázal dostatočne odsúdiť úlohu Komunistickej strany Sovietskeho zväzu pri prevrate.