Státisíce, podľa niektorých odhadov možno až dva milióny ľudí, tiesniacich sa na moskovskom Červenom námestí a v priľahlých uliciach, tvoria v pondelok 9. marca 1953 kulisu monštruózneho a okázalého teátra. Sovietsky zväz sa práve lúči s Josifom Vissarionovičom Stalinom, ktorý posledné tri desaťročia stál na jeho čele. Má na svedomí milióny životov, vystupňoval v krajine vládu teroru, no napriek tomu ho všetci museli a ešte aj teraz musia uctievať ako svätca.
Keď sa pred troma dňami do sveta rozletela správa, že zomrel, pre sovietskych občanov to bol šok a mnohí sa z neho ešte stále nespamätali.
Veľa je tých, čo smútia úprimne a ťažia ich obavy z budúcnosti. Stalin bol pre nich mužom, ktorý zaostalú krajinu najprv pozdvihol, potom aj zachránil, keď porazil Hitlera, a nevedia si predstaviť, kto by ho mohol nahradiť.
Mnoho je však aj tých, čo správu o jeho skone prijali s úľavou a prebudila sa v nich nádej, že po odchode krvavého diktátora konečné nadídu lepšie časy.
Pochmúrna nálada, ktorá ovládla celú krajinu, v deň pohrebu vrcholí a mrazivé počasie akoby ju ešte chcelo umocniť. Dokresľuje ju zvuk sirén, ktorý sa rozlieha moskovskými ulicami a mieša sa s údermi zvonov a čestnými delostreleckými salvami.
Ľudia mlčky sledujú, ako z Domu odborov vynášajú rakvu s telom zosnulého, kladú ju na delovú lafetu a tá po chvíli slimačím tempom zamieri k mauzóleu. Za ňou kráčajú členovia najvyššieho straníckeho a štátneho vedenia i zahraniční hostia.
Nechýba medzi nimi ani československý prezident a komunistický šéf Klement Gottwald.
Tento článok je určený pre predplatiteľov.
Zostáva vám 92% na dočítanie.
Zostáva vám 92% na dočítanie.
