Keď ho v stredu 3. decembra 1952 krátko po pol šiestej ráno vyvádzajú zo suterénu pankráckej väznice na dvor, nevie, že ostatní desiati muži, ktorí boli spolu s ním v jednom procese odsúdení na trest smrti, už v tejto chvíli nie sú medzi živými. Na jednej z dvoch šibeníc vidí iba nehybné telo Bedřicha Reicina. Tá druhá je prázdna, pripravená preňho.
Protokol z popravy je strohý, obsahuje len krátky opis úkonov a štyri časové údaje „Odsúdený Rudolf Slánský: bol predvedený o 5.33 hod., s výkonom trestu sa začalo o 5.35 hod., majster kat hlásil, že výkon bol uskutočnený o 5.37 hod., lekár oznámil, že smrť nastala o 5.45 hod.“
Hoci Slánský vedel, že skončil na popravisku po vyfabulovaných obvineniach a vykonštruovanom súdnom procese, veta bola nielen priam symbolická, ale aj pravdivá. Práve on bol totiž jedným z hlavných strojcov nezákonností, ktorých sa komunisti v Československu dopúšťali po svojom nástupe k moci.
Revolucionár z povolania
Robil to z presvedčenia, pre kariéru alebo aby si zachránil vlastnú kožu? Po odpoveď sa musíme vrátiť o desiatky rokov späť.
Ľavicové zmýšľanie si osvojil už v ranej mladosti, po vzniku republiky ho priviedlo do radov sociálnej demokracie a pre politiku napokon obetoval aj vysokoškolské štúdium.
Keď sa na jar 1921 od strany odčlenila marxistická frakcia a založila komunistickú partaj, bol pri tom aj 20-ročný Slánský. Nová platforma sa mu však zdala tiež málo akčná a spolu s ďalšími mladými radikálmi sa pustil do boja s vedením strany. Prehrali ho, čo preňho znamenalo, že musel odísť z Prahy, kde pracoval ako redaktor Rudého práva, do Ostravy.
V straníckych štruktúrach, hoci len v krajských, však začal opäť stúpať. A nielen to, na severnej Morave sa spriatelil s Klementom Gottwaldom. Keď ten potom v roku 1929 ovládol komunistic...
Zostáva vám 85% na dočítanie.