Z listov, ktoré po 1. júni 1953 prichádzali do prezidentskej kancelárie, priam srší zúfalstvo a beznádej. Ľudia ich adresovali priamo Antonínovi Zápotockému, ktorý sa pred necelými troma mesiacmi, po smrti Klementa Gottwalda, stal novou hlavou štátu. Starostlivo si budoval imidž človeka, ktorý vyšiel spomedzi robotníkov, stále sa považuje za jedného z nich, a preto im rozumie.
„Súdruh prezident, len ty nám môžeš pomôcť s veľkou ranou, ktorá nás postihla. Odovzdali sme knižky s ťažko našetrenými úsporami a po prepočítaní nám na nich zostalo iba pár korún. Na kolenách ťa prosíme, nedovoľ, aby nám toľko zobrali. Sľubujeme, že všetko stokrát vynahradíme v práci, ktorá nás bude tešiť,“ úpenlivo ho v jednom z nich prosili o pomoc robotníci z Kladna, kde kedysi pôsobil.
Príčinou ich nešťastia bola menová reforma, ktorá sa v Československu práve uskutočnila. Ľudia ju nepocítili iba v podobe výmeny starých peňazí za nové či v zrušení lístkového systému, ktorý pretrvával ešte od vojny, ale najmä na vlastných peňaženkách a vkladných knižkách. A to veľmi bolestivo.
Ťažko povedať, či listy s ich nárekmi Zápotocký vôbec čítal, isté je však, že pomoci, tobôž nápravy, sa nedočkali.
„Strana a vláda učinila menovými opatreniami ráznu prietrž činnosti nepriateľov nášho ľudovodemokratického zriadenia, ktorí špekuláciami narúšali zásobovanie a spôsobovali paniku,“ zdôvodňovala komunistická propaganda nutnosť reformy. Zároveň, ako vždy, keď si režim uvedomoval, že „prestrelil“, zaplavili noviny desiatky podporných stanovísk a rezolúcií.
„Presvedčili sme sa, že naša vláda ide skutočne s ľudom. Nová peňažná reforma ukončí šmelinu, ktorá na mnohých miestach prekvitala a skoncuje s vyčíňaním špekulantov, ktorí sa chceli obohacovať na úkor pracujúcich,“ znel napríklad telegram od zamestnancov z giraltovského závodu Prešovských mliekarní, uverejnený v denníku Rudé právo.
Pridajte sa k tým, ktorí vedia viac.
Zostáva vám 86% na dočítanie.
Zostáva vám 86% na dočítanie.