Na prvý pohľad to vyzerá ako normálne rokovanie štátnych delegácií. Na jednej strane stola sú členovia sovietskeho politbyra vedení Leonidom Brežnevom, na druhej československí predstavitelia – prezident Ludvík Svoboda, prvý tajomník komunistickej strany Alexander Dubček, premiér Oldřich Černík, predseda parlamentu Josef Smrkovský a ďalší.
Normálne rokovanie to však ani zďaleka nie je. Oproti sebe síce sedia najvyšší predstavitelia krajín, no nie ako rovnocenní partneri.
Je pondelok 26. augusta 1968, krátko pred polnocou, keď sa chystajú podpísať spoločné komuniké. Vzniklo po štyroch dňoch vzájomných rozhovorov. Rozhovorov, sprevádzaných hrozbami, vyhrážkami a ultimátami, rozhovorov, počas ktorých sa československí predstavitelia ocitali skôr v pozícii ľudí vydieraných gangstrami než v postavení členov štátnej delegácie.
Dekórum však treba zachovať, a tak pred podpisom dokumentu prichádzajú do miestnosti fotografi a kameramani, aby tento moment zvečnili. V tej chvíli Brežnev a spol. ako na povel vstávajú, na tvárach sa im objavujú úsmevy a nakláňajú sa ponad stôl, aby svojim náprotivkom podali ruky.
„Bola to absurdná scéna: desiatky paží členov sovietskeho politbyra sa naťahovali oproti nám a mne sa zrazu zdalo, že akási fantastická mäsožravá rastlina sa nás snaží zachytiť svojimi lepkavými chápadlami,“ opíše to neskôr vo svojich knižných spomienkach jeden z aktérov Zdeněk Mlynář.
Trpkosť situácie umocňuje jednak situácia v Československu, už šiesty deň okupovanom vojskami piatich štátov Varšavskej zmluvy, no tiež samotný dokument, ktorý zúčastnení podpisujú.
Do dejín vstúpi ako Moskovský protokol. Fakticky znamená kapituláciu a rozsudok nad pokusom o reformu komunistického systému.
Tento článok je určený pre predplatiteľov.
Zostáva vám 86% na dočítanie.
Zostáva vám 86% na dočítanie.
