Keď sa komunisti zatvárili ľudsky: Skončila cenzúra i neobľúbený prezident, monopol moci mal však zostať

Cíti obrovskú krivdu a to, čo sa v posledných dňoch a týždňoch deje, vníma ako zradu. Keď musel začiatkom roka nedobrovoľne uvoľniť post prvého muža komunistickej strany, jeho nástupca Alexander Dubček mu garantoval, že hlavou štátu zostane naďalej. Teraz však od neho chcú, aby sa vzdal aj tejto funkcie.

A tlak na jeho odstúpenie je čoraz silnejší. Nielen zo straníckych kruhov, na čele krajiny, podľa toho, čo sa píše a hovorí v médiách, ho nechce vidieť ani veľká časť verejnosti.

„Rozhodol som sa rezignovať na funkciu prezidenta Československej socialistickej republiky. Urobil som to po starostlivej úvahe, vychádzajúc z vnútornej situácie, ktorá u nás v súčasnosti je, a z toho, aby som pomohol týmto svojím krokom k ďalšiemu rozvoju socialistickej spoločnosti, k upevneniu našej socialistickej vlasti,“ píše Antonín Novotný v abdikačnom liste, ktorý 22. marca 1968 adresuje Národnému zhromaždeniu.

Dubčeka vyniesla na čelo komunistickej strany hlboká kríza v jej vedení a v štáte

Ešte v ten istý deň sa o tom dozvedá verejnosť. Väčšina ľudí je Novotného rezignáciou prekvapená. Želali si ju, to je pravda, no neverili, že k tomu dôjde.

Odkedy v krajine vládne komunistická strana, a to je už 20 rokov, sa totiž nestalo, aby ktokoľvek z najvyšších predstaviteľov opustil funkciu pod tlakom verejnej mienky a všeobecnej kritiky. Tá napokon ani nebola možná.

Teraz však takáto situácia nastala, čo v ľuďoch posilňuje presvedčenie, že zmeny, ktoré noví ľudia vo vedení komunistickej strany avizujú, asi naozaj nebudú iba kozmetické a že možno skutočne prichádzajú lepšie časy.