Už len niekoľko dní zostáva do začiatku najväčšej akcie, akú kedy francúzske mestečko Chamonix hostilo, a starosta Jean Lavaivre je zúfalý. Z organizačnej stránky sa podarilo všetko načas pripraviť, teraz však hrozí, že státisíce frankov investovaných do jej prípravy i enormné úsilie stoviek ľudí vyjdú navnivoč.
Nie je totiž vylúčené, že športové podujatie, na ktoré už mieria súťažiaci a hostia z domova i zo zahraničia, bude nutné výrazne zredukovať a možno aj zrušiť.
Dôvodom je počasie, to sa priam pohráva s nervami organizátorov. Najprv mestečko, ležiace na úpätí Mont Blancu, zasypal sneh. To by bolo v poriadku, ak by ho za jediný deň nenapadlo tak veľa – až 170 centimetrov. Ani najstarší obyvatelia Chamonix si vraj na takú nádielku nepamätali.
Tri týždne usporiadatelia, vojaci a dobrovoľníci sneh odpratávali, a keď sa im konečne podarilo športoviská dostať do použiteľného stavu, prišiel iný extrém.Vysoké teploty a dážď spôsobili, že obrovské prírodné klzisko, na ktorom majú súťažiť hokejisti a korčuliari, pripomína skôr rybník.
Spása napokon prichádza doslova v hodine dvanástej. „Len nech už to takto vydrží a všetko bude v poriadku,“ hovorí si Lavaivre, hľadiac ráno v deň D na teplomer, ktorého ortuť klesla opäť pod nulu.
Tým dňom D je pre Chamonix piatok 25. januára 1924. Starosta víta pred radnicou šéfa medzinárodného olympizmu Pierra de Coubertina a ďalších významných hostí, ktorí postupne zaujímajú miesta na tribúne. Len divákov je akosi málo, sotva tri stovky sú zvedavé na otvárací ceremoniál podujatia. Pravda, nie je to žiadna veľkolepá šou, trvá asi pol hodiny a väčšinu času zaberie defilé športovcov zo 16 krajín.
„Týmto otváram Týždeň zimných športov,“ vyhlási zástupca francúzskej vlády Gaston Vidal, keď poslední z nich prejdú pred tribúnou.
Áno, Týždeň zimných športov. Tak znie oficiálny názov akcie, ktorej aktéri v tejto chvíli vôbec netušia, že sa raz zapíšu do dejín.
Nechceme konkurenciu!
Myšlienkou zorganizovania samostatných zimných hier sa Medzinárodný olympijský výbor zaoberal už dlhšie, no nedokázal ju presadiť. Problémom bol postoj škandinávskych krajín a najmä Švédska, kde od roku 1901 pravidelne usporadúvali Severské hry. Išlo o akúsi obdobu letnej olympiády, no v zimných športoch.
Švédi boli na ne veľmi hrdí, vnímali ich jednak ako vec národnej cti, ale tiež ako symbol škandinávskej jednoty. V obave, že by zimné olympiády Severským hrám konkurovali, ba možno ich aj zatienili, preto návrhy na ich organizovanie ako samostatných podujatí blokovali.
Napriek tomu sa podarilo niektoré zimné športy dostať aspoň do programu letných olympijských hier. V Londýne sa tak v roku 1908 v rámci súťaží prvýkrát predstavili krasokorčuliari a v Antverpách o 12 rokov neskôr prebehol už aj hokejový turnaj.
Vedenie MOV však čelilo čoraz väčšiemu tlaku, najmä Švajčiarsko a Kanada dlhodobo presadzovali vznik samostatných zimných hier.
Zlomový bol napokon kongres, ktorý sa konal v júni 1921 v Lausanne. Letnú olympiádu mal o tri roky hostiť Paríž a Francúzi prišli s návrhom, že by jej predohrou mohli byť súťaže v zimných športoch.
Škandinávci na čele so Švédskom v tom videli ďalší pokus o vytvorenie trucpodniku, ktorý má konkurovať Severským hrám, a opäť sa postavili proti. Nakoniec sa ich však podarilo presvedčiť, aby názor zmenili. No mali podmienku – nepôjde o oficiálne zimné olympijské hry.
Ostatní delegáti súhlasili a rozhodli, že podujatie, nad ktorým prevzal patronát MOV, ponesie názov Týždeň zimných športov a uskutoční sa začiatkom roka 1924 vo francúzskom alpskom stredisku Chamonix.
Museli si na to požičať
V krajine galského kohúta i v samotnom mestečku ležiacom na úpätí Mont Blancu zavládlo pravdaže nadšenie, no veľmi rýchlo ho utlmili obavy, či sa za taký krátky čas podarí všetko pripraviť a tiež zohnať dostatok finančných prostriedkov na organizáciu celej akcie. Bolo totiž potrebné zmodernizovať a dostavať ubytovacie zariadenia i športoviská.
No a práve peniaze sa stali prvým kameňom úrazu. Francúzsky olympijský výbor síce sľúbil dotáciu pol milióna frankov, nakoniec však dal iba polovicu. Drvivú väčšinu nákladov (asi dve tretiny z celkovej sumy tri a pol milióna frankov) tak napokon muselo znášať Chamonix. Čiastočne z vlastných zdrojov niečo dali, no väčšinu požičali majitelia miestnych hotelov, niečo pokryli bankové úvery.
Zháňanie peňazí zabralo veľa času a so samotnou prípravou športovísk začali organizátori napokon až na jar 1923. Napriek obavám však stihli všetko pripraviť.
Areálu kraľovalo impozantné prírodné klzisko s rozlohou 36-tisíc štvorcových metrov, rozdelené na niekoľko samostatných plôch, na ktorých sa mali okrem hokejového turnaja konať aj súťaže v rýchlokorčuľovaní, krasokorčuľovaní a curlingu. Jeho okolie lemovali trate pre lyžiarske bežecké disciplíny, na kopci Bossons vyrástol skokanský mostík a uprostred lesa v Pèlerins takmer 1 400 metrov dlhý tobogan pre bobistov.
Kanaďania valcovali
Týždeň zimných športov bol skutočne iba symbolický názov, podujatie totiž trvalo 12 dní. Zúčastnilo sa na ňom 258 športovcov (245 mužov a 13 žien) zo 17 krajín, ktorých čakali zápolenia v deviatich športoch a šestnástich disciplínach.
Prvé cenné kovy sa v Chamonix udeľovali v súťažiach rýchlokorčuliarov, ktoré so ziskom troch zlatých medailí, jednej striebornej a jednej bronzovej suverénne ovládol fínsky reprezentant Clas Thunberg. Ako prvý víťaz sa však do dejín nezapísal. Tým sa stal Američan Charles Jewtraw, ktorý vyhral rýchlokorčuliarske preteky na 500 metrov.
Strhujúce boje priniesli lyžiarske disciplíny. Ich hrdinom bol Nór Thorleif Haug, ktorý skončil prvý v behoch na 18 aj 50 kilometrov a dominoval aj v severskej kombinácii.
Skutočným miláčikom publika sa však stal ktosi úplne iný – drobné plavovlasé dievčatko, ktoré nastúpilo v súťaži krasokorčuliarok. Malo iba 11 rokov a jej meno Sonja Henie vtedy ešte nikomu nič nehovorilo.
Úradujúca majsterka sveta Rakúšanka Herma Plank-Szaboová na jej adresu napríklad pohŕdavo utrúsila: „To myslíte vážne, že mám súťažiť s deťmi?“ Malá Nórka v Chamonix ešte veľa vody nenamútila, skončila posledná, z ďalších troch zimných olympiád si však už odnášala zlato...
Veľkú pozornosť pútal hokejový turnaj, v ktorom podľa očakávania dominovali Kanaďania, reprezentovaní amatérskym tímom Toronto Granites. Súperov doslova valcovali, keď v piatich zápasoch vsietili 110 gólov a inkasovali iba tri.
Na ilustráciu, Československo vyprevadili z ľadu s prídelom 30:0, Švajčiarov rozdrvili 33:0, Švédov 22:0, potom Britov v semifinále 19:2 a ako-tak s nimi dokázal držať krok iba tím USA, ktorý prehral „len“ 1:6.
Podobne ako v hokeji Kanaďania, vo väčšine zvyšných športov dominovali napokon v Chamonix severania. V celkovej bilancii boli najúspešnejší Nóri, ktorí si domov odvážali 17 medailí (štyri zlaté, sedem strieborných a šesť bronzových) medailí, druhí v poradí Fíni ich získali dovedna 11 a s veľkým odstupom za nimi skončili tretí Rakúšania s troma medailami.
Československí reprezentanti (27-člennú výpravu tvorili iba českí športovci), ktorí sa okrem ľadového hokeja predstavili v lyžiarskych súťažiach, v krasokorčuľovaní a rýchlokorčuľovaní, sa v Chamonix zo zisku cenného kovu netešili.
Zlegalizujeme to!
„Organizátorov treba za športové podujatie v Chamonix pochváliť. Boli tam nielen výborné podmienky a skvelé počasie, ale i športové výkony na pozoruhodne vysokej úrovni,“ napísal po skončení Týždňa zimných športov britský denník The Times. V podobne oslavnom duchu sa niesli aj ďalšie hodnotenia
Skutočne, po športovej stránke išlo o prelomovú akciu a a vďaka nej sa podarilo mnohé disciplíny dostať do širšieho povedomia a spopularizovať ich. Profitovalo z nej aj samotné Chamonix. Po finančnej stránke síce nie, tržby zo vstupného boli asi 120-tisíc frankov, čo ani zďaleka nepokrylo náklady, celková návštevnosť (na súťaže sa prišlo pozrieť dovedna viac než 10-tisíc divákov) ich však potešila. A prísľub do budúcnosti, ktorý v nej videli, sa naplnil. Chamonix sa stalo nielen vyhľadávanou turistickou destináciou, ale aj renomovaným dejiskom medzinárodných súťaží a v nasledujúcich rokoch a desťaročiach hostilo množstvo významných podujatí.
Týždňom zimných športov bola nadšená aj najvyššia športová autorita tej doby. „Zimné hry slávili v Chamonix víťazstvo. Teším sa z toho a chcel by som vidieť takýto zimný športový program aj riadne legalizovaný ako olympijský,“ skonštatoval na záver 12-dňového podujatia šéf Medzinárodného olympijského výboru a zakladateľ novodobých olympiád barón Pierre de Coubertin. A bolo to vonku...
O rok neskôr sa jeho slová naplnili a severania sa mohli hoci aj na hlavu postaviť, nepomohli si. Na kongrese v Prahe členovia MOV totiž rozhodli, že Týždeň zimných športov v Chamonix získava so spätnou platnosťou oficiálny štatút zimných olympijských hier (prvých v poradí) a tie sa, rovnako ako letné, budú konať v štvorročnom intervale.
V praxi to okrem iného znamenalo, že aj športovci, ktorí sa pod Mont Blancom tešili zo zisku zlatých medailí, sa do análov dodatočne zapísali ako olympijskí víťazi. Jedno meno však pribudlo na listinu medailistov až o 50 rokov.
Nórsky športový historik Jakob Vaage totiž zistil, že v súťaži v skokoch na lyžiach sa členovia jury pomýlili a zle spočítali body. Tie sa udeľovali jednak za dĺžku skoku, a tiež za štýl. Najďalej v pretekoch v Chamonix doskočil Američan Anders Haugen, nízky počet bodov za štýl ho však napokon odsunul na štvrté miesto. Vaage však znovu prepočítal body všetkých skokanov a zistil, že Haugen sa mal správne umiestniť na treťom mieste.
Medzinárodný olympijský výbor námietku uznal, výsledkovú listinu po polstoročí zmenil a v tom čase už takmer 86-ročný Anders Haugen dostal aj bronzovú medailu, s ktorou mal odchádzať v roku 1924 z Chamonix. Odovzdala mu ju dcéra Thorleifa Hauga (zomrel ešte v roku 1934), ktorý sa pôvodne umiestnil tretí.