Keď močiare vo Finsbury a v Moorfieldse zamrznú, behá po nich londýnska mládež. Niektorí majú kosti pripevnené k pätám chodidiel a v ruke držia okovanú palicu. Lietajú po ľade ako vtáky alebo vystrelené šípy. Náhle sa rozoženú dvaja mladíci proti sebe so zdvihnutými palicami, dorážajú na seba, až spadnú. Často sa zrania na hlave, a keď spadne jeden pod druhého, zlomí si ruku aj nohu.
Opis súdobého korčuľovania od canterburského mnícha Williama Fitzstephena z roku 1174 je považovaný za vôbec prvý písomný záznam o tejto vzrušujúcej aktivite. Jej nepopierateľný pôvab (a rovnako neodstrániteľný moment nebezpečenstva) však nenechal ľahostajným ani mnohých umelcov.
Kým Édouard Manet či holandskí majstri ho zachytávali do línií a farieb, taký Andrej Sládkovič mu venoval celú báseň – Kĺzačku. Vychutnajte si aspoň jednu z jej írečitých strof:
„Pripni si, kto máš korčule,/ruku v ruke, sťa by gule!/sem-tam, krížom-krážom/po slovenskom Hrone našom,/ako strela,/by pozdĺž letela! — /Bystrá, smelá je mladosť/na ľadoch osudov:/ ale kto sa obratne/neskrútne, nezastaví,/zľakne sa a ostatne/ dol‘ sa skrochmelí,/nos dokrvaví:/tomu sa, koľko len chcejú,/ vysmejú/chlapci smelí.“
Aj Slovensko má prakorčuľu
Korčule si radi priväzovali Rudolf II., Napoleon II., Mária Antoinetta či nemeckí literárni velikáni Johann Wolfgang Goethe a Hermann Hesse. A kráľovná Viktória sa práve na ľade zoznámila so svojím budúcim manželom, princom Albertom.
Málokto by to do nich povedal, no v skutočnosti ide pravdepodob...
Tento článok je určený iba pre predplatiteľov.
Zostáva vám 85% na dočítanie.
Zostáva vám 85% na dočítanie.