Československo patrilo k posledným komunistickým skanzenom, režim sa však napokon zosypal ako domček z karát

Po vltavskom nábreží sa do centra Prahy pomaly presúva mohutný sprievod. Tvoria ho prevažne študenti, no pridávajú sa k nim aj viacerí okoloidúci. Nesú transparenty a štátne zástavy a skandujú heslá: Jakeša do koša! Nechceme kôl v plote! Nechceme Štěpána! Nech žije Havel! Slobodné voľby!

„Poďme na Václavák,“ navrhujú niektorí demonštranti. Tento nápad podporuje aj mladý muž kráčajúci v popredí. Niektorí ho poznajú ako Milana Růžičku, študenta banskej vysokej školy z Ostravy, ktorý sa nedávno začal objavovať v kruhoch pražských vysokoškolákov. Nie všetci sprvu s návrhom súhlasia, no pri budove Národného divadla predsa len dav zatáča vpravo a zamieri na Národnú triedu.

Je piatok 17. novembra 1989, presne 19 hodín a 20 minút. Dav, v ktorom je približne desaťtisíc ľudí, postupuje k Václavskému námestiu. Nedôjde tam, asi po 400 metroch ho zastaví policajný kordón.

Demonštranti vyzývajú príslušníkov bezpečnostných jednotiek, skrytých za plexisklovými štítmi a vyzbrojených obuškami, aby im dovolili ísť ďalej. Keď sa tak nestane, rozprestrú na ceste československé zástavy, zapália sviečky a sadnú si na zem.

„Nenásilie,“ stojí na jednom z ich transparentov a aj verbálne zdôrazňujú, že nechcú konfrontáciu. „Máme holé ruky,“ volajú, dvíhajúc dlane nad hlavy. Je desať minút pred ôsmou večer, asi o pol hodinu sa udalosti dajú do pohybu...