„Čo človeku osoží, že získa hoci aj celý svet, keď pri tom stratí dušu?“ zamýšľal sa Gustáv Husák ako gymnazista v školskej úvahe nad známym biblickým výrokom. Ktovie, či si naň spomenul aj neskôr, v osamelých rokoch na konci života.
Dôvodov na to mal dosť. Sebareflexia však zvykne bolieť. A podeliť sa o ňu s druhými vyžaduje odvahu ešte vyššieho rangu.
Väčšina najvyšších československých potentátov normalizácie na zhodnotenie svojich činov dostala od života veľkorysý čas. Miloš Jakeš zomrel krátko pred 98. narodeninami, Vasil Biľak mal 96, Peter Colotka 94, Gejza Šlapka 89. Poslednému žijúcemu prominentnému súdruhovi – Lubomírovi Štrougalovi – zostávajú necelé dva roky do stovky.
Deviaty prezident Česko-Slovenska a najvýznamnejší slovenský komunistický politik vôbec zomrel v porovnaní s nimi mladý. Nemáme však veľa dôvodov domnievať sa, že by si Gustáv Husák k svojim 78 rokom dobrovoľne či dokonca s chuťou pridal nejakých pár navyše.
Odchádzanie
Keď mal pätnásť mesiacov, zomrela mu matka. V 37 rokoch mu režim vybíjal zuby, namáčal tvár do výkalov a hrozil trestom smrti. Desať rokov nato stratil lásku svojho života. A ako 64-ročný prišiel pri absurdnej nehode o svoju druhú manželku – priateľku i potenciálnu oporu v starobe.
Tento článok je určený pre predplatiteľov.
Zostáva vám 84% na dočítanie.
Zostáva vám 84% na dočítanie.
