Mesto zahalila tma a väčšina ľudí sa ukladá na spánok. Končí sa ďalší deň, ďalší týždeň. Nik z obyvateľov Bhópálu, osemstotisícovej metropoly stredoindického štátu Madhjapradéš, v tejto chvíli ešte netuší, že to bol ich posledný normálny deň.
Už o pár hodín sa totiž stane niečo, čo ich životy zmení. A zmení ich tak nekompromisne, že mnohí budú hovoriť: „Tí šťastnejší vtedy zomreli.“
Je nedeľa 2. decembra 1984, krátko pred desiatou večer. V severnej časti mesta, ktorú obývajú chudobnejší ľudia, vládne vcelku pokoj.
V jednej z chatrčí žije s početným príbuzenstvom aj Aziza Sultanová s manželom a dvoma deťmi, trojročnou dcérkou Ruby a osemmesačným synčekom Mohsinom. Jej muž dnes nie je doma, pracuje v inom meste, a tak mladá mamička uloží deti, pobudne ešte chvíľu s rodinou a ukladá sa na nočný odpočinok. Lenže dlho spať nebude.
„Asi o pol jednej som sa zobudila na to, že Ruby strašne silno kašle. Ako som k nej išla, v prítmí som si všimla, že sa v miestnosti vznáša akýsi biely opar. Vtom sa rozkašľal aj Mohsin a vzápätí aj ja,“ bude neskôr spomínať.
Vtedy Aziza zaregistrovala aj hluk prichádzajúci z ulice. „Ľudia kričali: ‚Utekajte, utekajte!‘. Nevedela som, čo sa deje, zostalo mi zrazu zle, pálili ma oči a mala som pocit, akoby som s každým nadýchnutím do seba vťahovala oheň.“
Tento článok je určený pre predplatiteľov.
Zostáva vám 89% na dočítanie.
Zostáva vám 89% na dočítanie.
