Prakticky rovnaká scéna, kulisy a početné smútiace davy v pražských uliciach, iný je iba zosnulý hlavný hrdina pompézneho teátra a dátum – 18. november 1957. Československo po štyroch rokoch a ôsmich mesiacoch opäť pochováva hlavu štátu, tentoraz druhého „robotníckeho“ prezidenta Antonína Zápotockého.
A tak, ako pri jeho predchodcovi, aj teraz nad rakvou znejú glorifikujúce prejavy a noviny po niekoľko dní uverejňujú oslavné články.
Istá odlišnosť sa však predsa len dá pozorovať. Zármutok mnohých ľudí je možno o čosi úprimnejší. Na rozdiel od Klementa Gottwalda, ktorý sa najmä v posledných rokoch na Pražskom hrade doslova zamkol a izoloval, Zápotocký sa neustále prezentoval ako ľudový politik, bodrý a žoviálny.
„Pri rodinných stoloch ho volali krstným menom ako svojho, azda len na chvíľku neprítomného člena rodiny. S rovnakým smútkom nesú ľudia jeho odchod,“ napísal 14. novembra 1957 denník Rudé právo.
„Bolo to tento rok v lete. Obedujeme, popíjame a tu zrazu súdruh Zápotocký pri nás. Nečakali sme ho, vstávame, ale súdruh Zápotocký hovorí: ‚Nenechajte sa rušiť a pokojne jedzte a pite. A keď pijete na moje zdravie, tak až do dna,‘ smial sa,“ spomínal v tom istom vydaní novín na jeho návštevu v pražskom závode ČKD istý súdruh Škubala.
Tonda, ako zosnulého prezidenta mnohí familiárne prezývali, naozaj v panoptiku komunistických aparátnikov vyčnieval sťaby akýsi samorast a jeho slovník i spôsoby boli ľuďom blízke. Nevyhýbal sa osobným stretnutiam s nimi, utvrdzoval ich v presvedčení, že pozná ich problémy a rozumie im, prezentoval sa ako človek a politik s hlbokým sociálnym cítením, takže si vyslúžil aj označenie „otec robotníkov“.
Tento článok je určený pre predplatiteľov.
Zostáva vám 87% na dočítanie.
Zostáva vám 87% na dočítanie.
