StoryEditor

Muž, ktorému zachutila moc: Husákova túžba sa nenaplnila, chcel zomrieť ako politik

11.12.2021, 11:15
Bol dieťaťom revolúcie, ktorá ho, obrazne povedané, zožrala. Napriek tomu, že na vlastnej koži zažil, čo je to byť „nepriateľom ľudu“, stal sa tvárou normalizácie. Akú úlohu v jeho živote zohral strach, ženy či túžba po moci? A prečo sa z intelektuála stal hlavný československý konsolidátor?

Večer po druhom výročí revolúcie. Revolúcie, ktorej história a jej aktéri budú hovoriť nežná či zamatová. Pre muža na nemocničnom lôžku však predstavuje pomalý návrat k nenávidenému kapitalizmu.

Už sotva vníma, keď k nemu vojde vtedajší trnavský arcibiskup Ján Sokol, ​aby mu udelil posledné pomazanie. Vraj preto, že sa poznali. A keďže muž na lôžku si svoje rímskokatolícke vyznanie uvádzal aj v oficiálnych dokumentoch (pretože „nikdy ho nikto o vystúpenie z cirkvi nepožiadal“), kňazovi sa zdá akosi prirodzené prinavrátiť strateného syna do lona cirkvi. Čo na tom, že ju desaťročia plánovito potláčal.

Ten muž však už predtým najbližších upozornil, že o akékoľvek sviatosti nemá záujem. Napokon, je príliš utrápený, aby vôbec registroval, čo sa okolo neho deje. Pľúca ani srdce už nestíhajú zásobovať mozog kyslíkom.

Ktovie, čo sa mu preháňalo mysľou v posledných okamihoch vedomia. Na koho či na čo myslel? Na stranu? Na synov? Na lásku svojho života? Čo by povedal, ak by sa mal v tom momente vyznať zo svojich najtajnejších pocitov. Možno by sa rozplakal. A možno by zachoval štátnicky neutrálny obličaj ako na obrazoch zavesených v každej škole a každom úrade, z ktorého sa nedá vyčítať ani len postoj, nieto emócia.

​Isté je, že keď 18. novembra 1991 naposledy vydýchne, národ to príliš nedojme. Obyčajní ľudia majú čo robiť, aby sa zorientovali v slobode, ktorú si vyštrngali na námestiach, pričom ešte netušia, aká komplikovaná bude cesta k nej.

S Gustávom Husákom v ten deň odchádza kus epochy. Obdobia, ktorému (ne)dobrovoľne prepožičal tvár. Tvár dávno zvesenú zo stien. Tvár muža, pre ktorého bola moc opojným nápojom a politika čašou, ktorú doň načieral. Muža, ktorého skutočnú tvár budeme spoznávať ešte asi veľmi dlho.

Inteligentný študent

Ak sa hovorí, že povaha a charakter sa formuje už v detstve, tak v prípade Gustáva Husáka to platí stopercentne. Desiateho januára 1913 pribudol do rodiny Nikodéma a Magdalény Husákovcov k dievčatám Kataríne a Štefánii syn Augustín.

Prvú ranu rodina dostala, keď o pätnásť mesiacov Magda zomrela na tuberkulózu. Nikodém musel navyše narukovať a deti si podelila rodina v Dúbravke (dnes už súčasť Bratislavy). Gusto tak do štyroch rokov vyrastal u babky z otcovej strany, no ani návrat jediného rodiča veľkú vzpruhu nepriniesol. Z frontu si totiž priniesol zranenie ruky a hlavy, a tak ho nevzali naspäť do práce.

Pretĺkal sa ako drobný roľník a neskôr ako zamestnanec obecného úradu. Malý Gusto tak príliš dobre poznal, čo je to hlad a nedostatok. Už v tomto období tiež zisťoval, že ak pochádzate z nemajetných pomerov, nikto s vami nebude zaobchádzať v rukavičkách a o svoje miesto na slnku sa musíte pobiť.

Inteligentný chlapec však má na to všetky predpoklady a v septembri 1925 nastupuje na bratislavské reálne gymnázium na Grösslingovej ulici. Aj tu si počas štúdia až veľmi dobre uvedomoval rozdiely medzi sebou a niektorými spolužiakmi z dobre situovaných bratislavských rodín. Kým pre nich bolo gymnázium akousi samozrejmou medzistanicou, preňho znamenalo nádejný výťah k vzdelaniu a kariére. Výťah, ktorého pohyb však musel on sám sponzorovať štipendiami a doučovaním tých, ktorí mu neraz dávali pocítiť rozdiely pôvodu.

Gustáv Husák (v hornom rade druhý zľava) na spoločnej snímke Výboru Zväzu slovenského študentstva z roku 1935 alebo 1936. Gustáv Husák (v hornom rade druhý zľava) na spoločnej snímke Výboru Zväzu slovenského študentstva z roku 1935 alebo 1936. ...

Tento článok je určený iba pre predplatiteľov.
Zostáva vám 85% na dočítanie.
20. máj 2022 16:08