„Kdesi sa naozaj o nás vie aj to, čo my sami o sebe ani netušíme. Ešte než zomriem alebo celkom zhlúpnem, rád by som videl kompletný kádrový spis o sebe; to by bola paráda, to by bolo čítanie! Tuším, že by všetky romány, aj tie nenapísané, zbledli od závisti.“
Toto prianie vyslovil Vladimír Mináč rok pred Nežnou revolúciou v rozhovore pre Literárny týždenník. Pravdepodobne sa mu nikdy nesplnilo – no v tom, že ten text nebol nuda sa zaručene nemýlil. Nielen pre jeho pohnutý život, ale aj pre samotný fakt, že komunistom ležal v žalúdku aj po tom, čo sa zaradil k najvplyvnejším funkcionárom režimu. O období predtým ani nehovoriac.
Mladosť v strašných časoch
Vladimír Mináč, muž, v ktorom podľa slov spisovateľky Dany Podrackej celý život driemala nevypočítateľná vulkanická sila, sa narodil 10. augusta 1922 v Klenovci do rodiny obuvníckeho majstra. Študoval na gymnáziu v Rimavskej Sobote, neskôr na Univerzite Komenského, odbor slovenčina – nemčina. V detstve bol svedkom hospodárskej krízy a dospieval za druhej svetovej vojny, v temnej realite vojnového slovenského štátu, čo ho ako mnoho jeho generačných súpútnikov natrvalo poznačilo.
Krátko po tom, čo doštuduje, vypukne SNP a on sa ako čerstvo 22-ročný pridáva k partizánom. Pár mesiacov nato sa ocitne doslova vo vyhni pekla tých čias. Pre svoje „frajerstvo“ – tak to aspoň hodnotil Mináč sám – ho deportujú najskôr do Mauthausenu a neskôr do Dachau.
Dana Podracká, autorka Paradisa, knižne vydaného rozhovoru Mináčom, nešťastnú udalosť opisuje takto: „V hore sedeli okolo ohňa a on mal zbraň, ktorou ´frajeril´, a nevdojak si štúrovsky strelil do nohy. Odniesli ho na čečine do dediny, k židovskému lekárovi. Ten ho ošetril a ktosi ho udal. Ráno ho zobrali a už sa to s ním viezlo. Či sa ten lekár dostal do koncentračného tábora neviem, ale on áno. Istý čas pálil telá v peci. Nikdy sa toho nezbavil. Odmietal o tom hovoriť a napísať román.“
Spisovateľ Peter Holka, ktorý s ním už ako s postarším pánom takisto viedol debaty, spomínal, že až keď sa opil, čo-to utrúsil. „Neviem, či viac zlostne alebo bolestne,“ podotkol v článku pre SME.
Mináč samotný svoje mlčanie opisoval takto: „Nikdy som sa nedotkol takých spomienok, ktoré by ma mohli viesť k nenávisti. (...) aj za to som sa zrejme strážil spomínať na všetko, čo súviselo s koncentračným táborom, aby som neupadol do ne...
Tento článok je určený iba pre predplatiteľov.
Zostáva vám 85% na dočítanie.
Zostáva vám 85% na dočítanie.