„Učím deti a dospelé deti, aby sa lepšie mali než ja, ale nechcú mi veriť. A píšem. Píšem dosť a dobre. Nechcú mi to síce uznať, nuž čo si mám počať? – Budem písať menej a horšie. Rád by som robil niečo statočnejšieho, žiaľbohu, nič neviem. Poznám však ohromne mnoho ľudí, ktorí všeličo vedia. Tým závidím.“
Takto 10. novembra 1930 opísal Jozef Cíger-Hronský svoju situáciu a zapájanie sa do slovenského literárneho života v Martine.
Nebola to tak úplne pravda. Už v tom čase dobová kritika aj čitatelia (vrátane detských) prijímali jeho diela takmer bez výnimky priaznivo. Svoj literárny vrchol však mal Hronský ešte len pred sebou a možno si vtedy ešte ani on sám nevedel predstaviť, k akým literárnym inováciám sa dopracuje.
„Ak by sme chceli menovať aspoň troch prozaikov medzivojnového a vojnového obdobia, ktorí suverénne zvládli tvorivé zámery či ovplyvnili literárny vývin, boli by to Milo Urban, Jozef Cíger-Hronský a František Švantner,“ napísal dnes už nebohý literárny kritik a historik Vladimír Petrík.
„Všeličím sa odlišujú, ale niečo majú spoločné. Všetci preniesli ťažiská výpovedí do vnútra postáv. Vonkajšia realita sa tu filtruje cez individuálne vedomie. Urban hľadá a nachádza vo vnútri postáv svedomie, Hronský utrpenie, Švantner podvedomie.“
Od učenia k literatúre
Jozef Cíger (vtedy ešte bez pseudonymu Hronský) sa narodil 23. februára 1896 vo Zvolene ako druhý najstarší zo siedmich detí Petra Pavla a Jozefíny. Matka z neho chcela mať kňaza, o jeho životnom smerovaní však rozhodoval otec, ktorý ho zapísal na učiteľské štúdiá.
A zasiahol ešte raz, keď sa mladý Jozef chcel po škole vydať na maliarsku dráhu: „Mal som už pozháňané aj akési štipendiá, ale otec – robotník – mal na starosti škoľovanie šiestich mojich súrodencov, veľmi málo prostriedkov a azda ešte menej dôvery, že narábanie štetcom je naozaj seriózne zamestnanie. I vyviedol ma na vojnou pritlačenú dedinu a bez voľby, bez predbežného ustanovenia stal som sa učiteľom,“ cituje Hronského vo svojej diplomovej práci Literárnohistorické konfrontácie (J. C. Hronský a literárna veda) Helena Valíčková.
Osudnejším ako učenie, hoci aj z neho mnoho čerpal, sa mu stal samotný kontakt s dedinou: „(...) zaujala ma tak mocne, otvorila mi priam nový, neznámy a bohatý svet a zásobila ma nadlho všeličím,“ ďakoval Jozef Cíger-Hronský s odstupom desaťročí za túto skúsenosť.
„Presvedčený som, slovenská dedina zapôsobila na mňa silným a trvalým dojmom, lebo ...
Tento článok je určený iba pre predplatiteľov.
Zostáva vám 85% na dočítanie.
Zostáva vám 85% na dočítanie.