„O Zolovi som takto uvažoval: Nie je to s ním v poriadku. Celé hodiny leží na tráve pred včelínom a díva sa na chmáry takým čudným pohľadom! Prekáža mu stály pobyt v zastrčených Bodiciach, hrdúsia ho dlhy na rodičovskom dome, spláca ich a poctivo sa stará o celú rodinu.“
Názor maliara a spisovateľa Janka Alexyho, jedného z najbližších priateľov Zola Palugyaya, nemieril úplne mimo. Zakladateľ slovenského akvarelu sa naozaj dokázal nadchnúť i zasnívať a príroda mu nesporne ponúkala extatické zážitky. A so svojím zmyslom pre zodpovednosť sa celý život snažil robiť všetko najlepšie, ako mohol, takže sa určite neraz aj preťažoval.
No podstatné je, že to všetko robil s pocitom hlbokej zmysluplnosti. Hoci mu zážitky z bojísk prvej svetovej vojny neumožňovali bezhlavý optimizmus či idealizmus, o vieru v človeka ho neobrali. Práve naopak.
Tatry a vojna
Narodil sa 9. novembra 1898 v Bodiciach (dnes mestská časť Liptovského Mikuláša) do rodiny chudobného zemana Aladára Palugyaya a jeho ženy Adely. Tri roky po ňom prišla na svet sestra Bianka, ktorá ho celoživotne podporovala. Už ako chlapec vášnivo a ľahko kreslil a maľoval. Inšpirovalo ho všetko, čo okolo seba videl: ranné hmly, pomalý súmrak, trblet na vodnej hladine.
„Jeho talent objavili veľmi skoro a rodina ho v ňom podporovala,“ píše pre HNmagazín kurátorka Galérie mesta Bratislavy Zsófia Kiss-Szemán. Rozvíjať mu ho pomáhal o generáciu starší maliar Peter Július Kern.
Keďže v Bodiciach nebola škola, Zolka až do jedenástich rokov, keď sa zapísal na gymnázium v Liptovskom Mikuláši, vzdelávali doma. Maturoval uprostred vojnového ničenia v júni 1916 a hneď po skúškach odišiel na taliansky front 1. svetovej vojny, kde dosiahol hodnosť poručíka. Aj uprostred bojov berie do rúk ceruzku či uhoľ a vytára sériu prác, ktoré sú dramatickou obžalobou hrôz vojnového ničenia.
„Poznanie sociálnej nespravodlivosti z detstva sa prehlbuje a definitívne ovplyvní časť jeho ďalšieho diela,“ konštatuje teoretik a historik výtvarných umení Ľudovít Petránsky v jednej zo svojich monografií o Zolovi Palugyayovi.
Po vojne sa vracia do Bodíc a na pozvanie svojho tútora sa zúčastňuje na výstave Spolku slovenských umelcov. Veľmi dobre prijatá verejná premiéra 21-ročného mladíka definitívne nasmeruje
na umeleckú dráhu. A on sa po potrebné vedomosti a zručnosti vyberie do Európy.
Modrý vták
„Zolo Palugyay mal veľmi dobré vzdelanie,“ komentuje Ľudovít Petránsky. „Základné poznatky z výt...
Tento článok je určený iba pre predplatiteľov.
Zostáva vám 85% na dočítanie.
Zostáva vám 85% na dočítanie.