Suchoň vo svojich dielach vystihol slovenský ľud, národnú operu ho však režim donútil zmeniť

Stretol som umelca a človeka, znie výrok českého dirigenta Václava Talicha. S týmto vyznaním profesorovi Eugenovi Suchoňovi sa stotožnili mnohí jeho priatelia, kolegovia, spolupracovníci, nasledovníci, obdivovatelia, poslucháči...

Máloktorého nášho skladateľa máme tak úzko spojeného s jeho rodiskom, ako je to u Eugena Suchoňa. Narodil sa 25. septembra 1908 v Pezinku do rodiny s veľkou hudobnou tradíciou. Otec Ladislav pracoval ako učiteľ a organista v pezinskom kostolíku, mama Serafína bola taktiež organistkou a učiteľkou. Od svojho manžela odišla, lebo nevedela zniesť jeho bohémsku povahu. Spolu s malým Eugenom, so starším Imrichom a s najmladším Antonom sa usadila v Krupine.

Do Pezinka, ktoré spájalo atmosféru mesta a dediny, pokrokovosti a tradície prejavujúce sa aj v skladateľovom diele, sa pravidelne vracali. Talent s absolútnym sluchom sa u prostredného Eugena najprv snažila formovať mama Serafína. Nútené cvičenia ani stupnice ho nebavili. Omnoho radšej mal improvizovanie a to, čo počul v hlave.

Fantázia v hlave aj v partitúrach

Táto fantázia mu nevyšumela ani pri hraní futbalu, ani pri písaní domácich úloh z gymnázia. Neustále na hudbu myslel, a tak sa rozhodol zapísať do prípravnej triedy bratislavského konzervatória.

​Na ďalšie štúdium ho povzbudil aj národný skladateľ Mikuláš Schneider-Trnavský, ktorý sa neskôr vyjadril, že to bude Suchoň, kto pozdvihne ducha slovenskej hudby dovtedy závislej od českej tvorby.

Podarilo sa mu dostať na Hudobnú školu pre Slovensko, do klavírnej triedy profesora Frica Kafendu. S týmto obdobím sa spájajú diela písané prevažne pre klavír ako Červená ruža, Koncertná predohra pre salónny orchester a Pochod pezinského športového klubu, v ktorom sa vrátil k svojej futbalovej mladosti. Záujem o scénické umenie prejavil už v balete Angelika, zostal však iba vo fáze rukopisu.

Kafenda mladého eléva pripravil nielen z technickej stránky, ale ukázal mu aj nové ideové orientácie vo svetovej hudbe. Cítiť ich už v

jeho prvom opuse Sonáta As dur a najmä v Sláčikovom kvartete op. 2. silno ovplyvnenom druhou viedenskou školou.

Schönbergov zvukový radikalizmus mu imponoval, hoci bol k nemu aj zdržanlivý: „Ačkoľvek sa mi takáto práca páči, predsa sa mi to zdá byť už prehnaným; veď keď je to matematika, kde ostáva cit a srdce...?“

Vedel, že ak bude chcieť udržať krok so svetovým kontextom, bude musieť odísť do susednej krajiny. Do Prahy, ktorá sa stala prechodným domovom zakladateľov našej moderny. Cestovné, partitúry, učebnice, to všetko si však vyžadovalo nemalé finanč...