To, čo ťa urobí nešťastným v dospelom veku, sú zlé návyky nadobudnuté v mladosti. Toľko slová spisovateľa Giovanniho Bosca známeho ako zakladateľa rádu saleziánov.
Ktovie, či ich poznal aj Jozef Tiso, ktorého so známym Talianom spájal tak talár rímskokatolíckeho kňaza, ako aj rozhľad vo veciach cirkevných, inteligencia či pedagogické pôsobenie. No kým jeden zo sveta odchádzal, druhý sa po ňom ešte len začal rozhliadať (Tiso sa narodil rok pred úmrtím Bosca). A kým jeden sa naplno oddal pomoci núdznym a opusteným, druhý na seba zobral neľahkú úlohu viesť štát v období vojny.
Štát, ktorý sa pred sedemdesiatimi rokmi rozhodol, že nie všetci jeho občania sú si rovní pred zákonom, a tak časti z nich odobral nielen právo na majetok, vzdelanie či prácu, ale postupne aj na občianstvo a dôstojnosť. A neskôr si ten istý štát, ktorý mal plné ústa zbožnosti a lásky k blížnemu, povedal, že títo ľudia si nezaslúžia ani žiť.
Štát splnomocnil 3. septembra 1940 ústavným zákonom č. 210/1940 vládu Slovenskej republiky, aby „robila všetky opatrenia, ktoré sú potrebné, aby sa vylúčili Židia zo slovenského hospodárskeho a sociálneho života a aby majetok Židov prešiel do vlastníctva kresťanov“. O dva roky neskôr zaplatil Nemecku 500 mariek za každého Žida, ktorého odviezlo z územia Slovenska do koncentračných táborov.
Čo viedlo muža na jeho čele, aby toto všetko zaštítil svojím menom? Boli to naozaj návyky z mladosti? A ako veľmi jeho detstvo, dospievanie a raná dospelosť ovplyvnili jeho neskoršie konanie a zmýšľanie? Pozrime sa bližšie na prvých tridsať rokov jeho života. Možno v nich nájdeme aspoň časť odpovedí na to, akým spôsobom a prečo sa odvíjalo nasledujúcich dvadsaťdeväť.
Prísne a po kresťansky
O ranom detstve Jozefa Tisa nevieme veľa podrobností, nemnoho priamych prameňov však načrtáva aspoň aký-taký obraz.
Jožko bol druhý z desiatich detí, z ktorých sa len sedem dožilo dospelosti. Do rodiny roľníka a neskoršieho mäsiara Gašpara Jozefa Tisa a Terézie, rodenej Budíškovej, prikvitol 13. októbra 1887 vo Veľkej Bytči (dnes Bytči) pri Žiline. Tisovci žili vo Veľkej Bytči už minimálne po dve generácie, pretože sa tam narodil už jeho starý otec Jozef Tiso. Dedo z matkinej strany v dedine istý čas pôsobil ako kostolník (v chráme, kde neskôr Jozef miništroval), čo podľa
viacerých autorov mohlo mať vplyv aj na neskoršie uberanie sa Tisovej kariéry.
Jeho rodičia patrili relatívne k dobre zabezpečeným, aj preto sa deťom snažili dopriať vzdelanie, ktoré by ich posunulo ešte ďalej. Svoje deti vychovávali „prísne a po kresťansky“, takže myšlienka na to, že druhorodený syn by sa vydal na cirkevnú dráhu (a získal v tom čase atraktívne povolanie), im nebola nikdy cudzia.
Zdalo sa, že Jozef má na to všetky predpoklady. Ľudovú školu vychodil v rodnej obci. Bolo to jediné vzdelanie, ktoré absolvoval výhradne po slovensky.
Na toto obdobie si pre knihu Dr. Jozef Tiso, prvý prezident Slovenskej republiky, ktorá vyšla v roku 1941, zaspomínal jeden z jeho učiteľov Alojz Brunner. Pri hodnotení niekdajšieho žiaka nešetrí chválou, len „jedno ma hnevalo: mnoho šuškal. Nestrpel totiž, keď jeho sused na niektorú otázku nevedel odpovedať...“...
Tento článok je určený iba pre predplatiteľov.
Zostáva vám 85% na dočítanie.
Zostáva vám 85% na dočítanie.